Piata časť

Milí chlapci a dievčatá, ďakujem vám, že ste prišli na toto stretnutie. Šírime hnutie pre vedomie Krišnu, pretože ho potrebuje celý svet. Výhodou celého procesu je, že je veľmi jednoduchý.

Predovšetkým musíme pochopiť, čo je to transcendentálna úroveň. Čo sa týka našej súčasnej situácie, sme na rôznych úrovniach. Zo všetkého najskôr sa musíme dostať na transcendentálnu úroveň; potom sa môžeme začať baviť o transcendentálnej meditácii.

V tretej kapitole Bhagavad-gíty nájdeme vysvetlenie rôznych stavov podmieneného života. Prvým je telesné poňatie života (indriyāṇi parāṇy āhuḥ). V hmotnom svete má telesné poňatie každý. Niekto si myslí: „Som Ind.“ Vy si myslíte: „Som Američan.“ Iný si myslí: „Som Rus.“ A niekto ďalší, že je niečo iné. Všetci si však myslia: „Som toto telo.“

Telesná úroveň podmieneného života sa nazýva zmyslová úroveň, pretože keď máme telesné poňatie života, myslíme si, že šťastie znamená zmyslový pôžitok. To je všetko. Telesné poňatie života je dnes veľmi rozšírené – a nielen dnes. V podstate už od stvorenia hmotného sveta. To je naša hmotná choroba: „Som toto telo.“

V Šrímad-Bhágavatame sa hovorí: yasyātma-buddhiḥ kuṇape tri-dhātuke. Myslieť si, že sme toto telo, znamená považovať sa za vrece z kože plné kostí. Telo je ako kožené vrece plné kostí, krvi, moču, výkalov a iných „príťažlivých“ vecí. Ak si myslíme: „Som toto telo,“ v skutočnosti si myslíme: „Som vrece kostí, kože, výkalov a moču. To je moja krása, to je moje všetko.“ Telesné poňatie života preto nie je veľmi inteligentné a zveľaďovanie tela nie je správna cesta k sebarealizácii.

Ľuďom priveľmi pohrúženým v telesnom poňatí života sa odporúča nasledovať systém dhyāna-yogy, meditačnej jogy. To sa píše v Šrímad Bhagavad-gíte. V šiestej kapitole vo veršoch 13 a 14 Krišna vysvetľuje: „Jogín by mal držať telo, krk a hlavu vzpriamene, v jednej línii a upierať zrak na špičku nosa. S nerozrušenou a ovládnutou mysľou, bez strachu a celkom oslobodený od pohlavného života by mal meditovať o Mne a učiniť Ma konečným cieľom života.“

Ešte predtým však Krišna dáva predbežné pokyny, ako prakticky vykonávať túto transcendentálnu meditáciu. Človek musí obmedziť zmyslový pôžitok, hlavne pohlavný život. Musí tiež vyhľadať opustené posvätné miesto, a tam sa osamote posadiť. Meditačný proces sa nevykonáva na miestach, ako je toto – vo veľkých preľudnených mestách. Musíte vyhľadať pusté miesto a meditovať osamote. Potom si musíte starostlivo vybrať miesto na sedenie a zaujať presnú telesnú polohu… Je s tým spojených toľko vecí… Pochopiteľne, nedá sa to všetko vysvetliť za pár minút. Ak vás to veľmi zaujíma, podrobnosti nájdete v Bhagavad-gíte, v kapitole „Dhjána-joga“.

Z telesného poňatia života by sme sa mali povzniesť na duchovnú úroveň. To je cieľ každej pravej cesty sebarealizácie. Začal som tým, že každý z nás sa na začiatku stotožňuje s telom. Indriyāṇi parāṇy āhuḥ. Keď sa však povznesieme nad telesné poňatie života, dospejeme na úroveň mysle. Indriyebhyaḥ paraṁ manaḥ. Manaḥ znamená „myseľ“. Celý svet je v podstate na telesnej úrovni existencie. Iba zopár jedincov je na mentálnej úrovni. Považujú sa za myseľ. A zopár je ich na intelektuálnej úrovni: manasas tu parā buddhiḥ. Buddhiḥ znamená „inteligencia“. Keď sa povznesiete aj nad intelektuálnu úroveň, dospejete na duchovnú úroveň. To je prvá nevyhnutná realizácia.

S transcendentálnou meditáciou môžete začať vtedy, keď dosiahnete transcendentálnu úroveň. Transcendentálna úroveň sa nazýva brahma-bhūtaḥ. Možno ste už počuli slovo brahman. Transcendentalista vie: ahaṁ brahmāsmi. „Nie som toto telo. Nie som ani myseľ. Nie som inteligencia. Som duša.“ To je transcendentálna úroveň.

Hovoríme o transcendentálnej meditácii. Keď sa povznesiete nad telesné poňatie života, nad mentálne poňatie života a nad intelektuálne poňatie života, dostanete sa na skutočnú, duchovnú úroveň, nazývanú brahma-bhūtaḥ. Nemôžete len tak vyhlásiť: „Teraz už chápem Brahman.“ Existujú určité príznaky. Všetko má svoje príznaky. Bhagavad-gítá (18.54) vysvetľuje, na základe čoho spoznáme, či niekto pochopil transcendenciu – Brahman: brahma-bhūtaḥ prasannātmā. Príznakom človeka na transcendentálnej úrovni – na úrovni brahma bhūta – je, že je vždy šťastný. Nikdy nie je mrzutý.

A čo to znamená šťastný? Aj to je vysvetlené: na śocati na kāṅkṣati. Ten, kto je na transcendentálnej úrovni, po ničom netúži a kvôli ničomu nenarieka. Na hmotnej úrovni existujú dva príznaky: túžba a nárek. Túžime po tom, čo nemáme, a nariekame kvôli tomu, čo sme stratili. To sú príznaky telesného poňatia života.

Celý hmotný svet baží po sexe. To je základný princíp túžby. Puṁsaḥ striyā mithunī-bhāvam etam. Mithunī-bhāvam znamená sex. Či už si vezmete ľudskú spoločnosť, zvieraciu spoločnosť, vtáčiu alebo hmyziu spoločnosť, zistíte, že sex je v každej z nich veľmi dôležitý. To je materialistický spôsob života. Chlapec túži po dievčati, dievča po chlapcovi; muž túži po žene a žena po mužovi. Takto stále dokola.

A len čo sa muž a žena spoja, pevný uzol v srdci sa ešte viac utiahne. Tayor mitho hṛdaya-granthim āhuḥ. Myslia si: „Som hmota, som telo. Patrí mi toto telo. Patrí mi táto žena alebo muž. Patrí mi táto krajina. Patrí mi tento svet.“ To je ten pevný uzol. Namiesto toho, aby sa povzniesli nad telesné poňatie života, zaplietajú sa stále viac a viac. Celá situácia je potom nesmierne ťažká. Krišna preto v Bhagavad-gíte odporúča, že ak sa chcete venovať joge a meditácii, aby ste sa dostali na transcendentálnu úroveň, musíte zabudnúť na sex.

V súčasnom veku sa to však nedá. V našej metóde, vo vedomí Krišnu, preto nevravíme: „Žiadny sex!“ Hovoríme: „Žiadny nedovolený sex!“ Vzdať sa nedovoleného sexu je vecou civilizovaného života, nehovoríme o transcendentálnom živote. V každej civilizovanej spoločnosti existuje inštitúcia manželstva, a ak sa niekto oddáva sexu mimo manželstva, ide o nedovolený sex. Tento zákaz existuje v každej civilizovanej spoločnosti, nehovoriac o tých, ktorí majú záujem o transcendentálny život. Transcendentálny život musí byť očistený od všetkých mentálnych a telesných poňatí vlastného ja.

Vo veku Kali, kedy je každý rozrušený, plný úzkosti a život je krátky, sa ľudia veľmi nezaujímajú o transcendentálne námety. Sú úplne pohrúžení v telesnom poňatí života. Ako sa môže človek zažívajúci ustavičnú úzkosť povzniesť na úroveň transcendentálnej realizácie? V súčasnosti je to veľmi ťažké. Bolo to ťažké dokonca už pred päťtisíc rokmi. Ardžuna vtedy dostal od Krišnu pokyny ohľadom meditácie vysvetlené v Bhagavad-gíte. Ardžuna bol kráľovský princ. Bol mimoriadne pokročilý v mnohých smeroch. Na Kuruovskom bojisku však aj tak priznal: „Milý Krišna, nedokážem sa venovať tejto transcendentálnej meditácii, dhjána-joge. Som ženatý muž; prišiel som sem bojovať kvôli politickým záujmom. Ako by som sa mohol venovať joge, ktorá mi prikazuje odísť na opustené miesto, nehybne sedieť a zrieknuť sa sexu? To je nemožné.“ Ardžuna bol oveľa spôsobilejší než my, a napriek tomu odmietol vykonávať tento systém meditácie.

Dosiahnuť transcendentálnu úroveň prostredníctvom hatha-jogy alebo dhjána-jogy je v tomto veku nemožné. A ak sa niekto snaží venovať takzvanej meditácii, nevykonáva skutočnú transcendentálnu meditáciu. Transcendentálnej meditácii sa nedá venovať v meste. Nefunguje to. Bhagavad-gítá to vysvetľuje celkom jasne. Ale vy žijete v meste, v kruhu rodiny a priateľov. Nedokážete odísť do lesa a žiť tam osamote. Krišna však hovorí, že práve tieto veci sú nevyhnutné pre toho, kto sa chce venovať transcendentálnej meditácii.

Ak sa chcete povýšiť na transcendentálnu úroveň v súčasnosti, musíte nasledovať odporúčania védskej literatúry: kalau tad dhari-kīrtanāt. V tomto veku sa dá dosiahnuť úplná dokonalosť jednoduchým spievaním svätého mena Boha. Proces spievania sme si nevymysleli, aby sme vec čo najviac zjednodušili. Nie. Šrí Čaitanja zaviedol tento systém transcendentálnej meditácie pred päťsto rokmi. Odporúča ho aj védska literatúra a je veľmi praktický. Na mojich žiakoch môžete vidieť, že keď začnú spievať Haré Krišna, okamžite zažívajú transcendentálne pocity. Keď sa zapojíte do spievania, sami zistíte, ako vás to dvíha na transcendentálnu úroveň. Spievanie Haré Krišna, Haré Krišna, Krišna Krišna, Haré Haré, Haré Ráma, Haré Ráma, Ráma Ráma, Haré Haré je preto najjednoduchší proces transcendentálnej meditácie.

Táto transcendentálna zvuková vibrácia vás okamžite pozdvihne na transcendentálnu úroveň. Najmä ak sa snažíte pozorne počúvať, aby sa myseľ mohla ponoriť do jej zvuku. Zvuková vibrácia Haré Krišna sa od Krišnu neodlišuje, pretože Krišna je absolútny. Keďže Boh je absolútny, neexistuje rozdiel medzi Jeho menom a Ním samotným. V hmotnom svete je rozdiel medzi vodou a slovom „voda“, medzi kvetom a slovom „kvet“. Avšak v duchovnom, absolútnom svete taký rozdiel neexistuje. Preto len čo vyslovíte Haré Krišna, Haré Krišna, okamžite sa združujete s Najvyšším Pánom a Jeho energiou.

Slovo Haré označuje energiu Najvyššieho Pána. Všetko vykonáva energia Najvyššieho Pána. Parasya brahmaṇaḥ śaktiḥ. Tak ako sú planéty stvorené energiou Slnka, tak je i celý hmotný a duchovný prejav stvorený energiou Najvyššieho Pána. Preto keď spievame Haré Krišna, modlíme sa k energii Najvyššieho Pána a k Najvyššiemu Pánovi Samotnému: „Prosím, vytiahni ma, zachráň ma! Topím sa v hmotnej existencii, v telesnom poňatí života. Trpím. Prosím, vyzdvihni ma na duchovnú úroveň, aby som mohol byť šťastný!“

Nemusíte meniť svoje súčasné postavenie. Ak ste študent, zostaňte študentom. Ak ste obchodník, zostaňte obchodníkom. Žena, muž, čierny, biely – každý môže spievať Haré Krišna. Je to jednoduchý proces a nič sa zaň neplatí. Nehovoríme: „Dajte nám stovky dolárov a my vám za to dáme mantru Haré Krišna.“ Nie, rozdávame ju verejne. Musíte si ju iba vziať a vyskúšať. Veľmi rýchlo sa povznesiete na transcendentálnu úroveň. Počúvať spievanie Haré Krišna je transcendentálna meditácia.

Tento proces odporúčajú všetky védske písma. Učil ho Pán Čaitanja, nasleduje ho Jeho žiacka postupnosť už najmenej päťsto rokov a prináša pozitívne výsledky ľuďom nielen v Indii, ale aj na Západe. Keď sa pokúsite porozumieť hnutiu pre vedomie Krišnu, pochopíte, ako sa vykonáva transcendentálna meditácia. Nie sme sentimentálni. Máme veľa kníh: Bhagavad-gítu – takú, aká je, Šrímad-Bhágavatam, Zlatý Avatár, Íšopanišad. Máme aj vlastný časopis – Návrat k Bohu. Nie sme žiadni sentimentalisti. Naše učenie má hlboký filozofický základ. Ak prijmete tento jednoduchý proces – spievanie Haré Krišna, Haré Krišna, Krišna Krišna, Haré Haré, Haré Ráma, Haré Ráma, Ráma Ráma, Haré Haré, okamžite sa dostanete na transcendentálnu úroveň, a to dokonca bez čítania množstva filozofickej literatúry. Mantra Haré Krišna je darom Pána Čaitanju podmieneným dušiam súčasného veku – v súlade s védskymi pokynmi.

Preto vás žiadame, aby ste to skúsili. Jednoducho spievajte – či už ste doma, alebo kdekoľvek inde. Nie sú tu obmedzenia typu: „Musíte spievať túto Haré Krišna mantru tam a tam, za takých a takých podmienok.“ Nie. Niyamitaḥ smaraṇe na kālaḥ. Čas, miesto ani okolnosti ho neobmedzujú. Meditovať prostredníctvom spievania Haré Krišna môžete vždy a všade. Žiadnej inej meditácii sa nemôžete venovať, keď kráčate po ulici, ale tejto áno. Pracujete rukami? Spievajte Haré Krišna. Je to také pekné.

Krišna je dokonalé meno pre Boha. Slovo kṛṣṇa pochádza zo sanskritu a v preklade znamená „najpríťažlivejší“. Rāma znamená „najvyššia radosť“. Ak by Boh nebol najpríťažlivejší a plný najvyššej radosti, aký by bol jeho význam? Boh musí byť zdrojom najvyššej radosti – ako by ste s ním inak mohli byť spokojní? Srdce túži po radosti… Ako by to mohol byť Boh, keby nebol príčinou všetkých vašich radostí? Zároveň však musí byť aj najpríťažlivejší. Keby Boh nepriťahoval všetkých, ako by mohol byť Bohom? Ale Krišna je najpríťažlivejší.

Mantra Haré Krišna navyše nie je nič sektárske. Keďže spievame tieto tri mená – Haré, Krišna a Ráma – niekto by si mohol povedať: „To sú hinduistické mená. Prečo by som mal spievať nejaké hinduistické mená?“ Existuje zopár ľudí s takýmto sektárskym zmýšľaním. Pán Čaitanja však hovorí: „Na tom nezáleží. Ak poznáte nejaké iné mená Boha, môžete spievať tie. Hlavne spievajte Božie mená.“ To je odkaz hnutia pre vedomie Krišnu. Nemyslite si, že toto hnutie vás chce obrátiť z kresťanstva na hinduizmus. Zostaňte kresťanom, židom, moslimom – na tom nezáleží. No ak naozaj chcete dosiahnuť v živote dokonalosť, snažte sa rozvinúť vašu spiacu lásku k Bohu. To je životná dokonalosť.

Sa vai puṁsāṁ paro dharmo yato bhaktir adhokṣaje. Môžete vyznávať to či ono náboženstvo, no skúškou dokonalosti vášho náboženstva a tiež dokonalosti vás samých je to, či ste vyvinuli lásku k Bohu. V súčasnosti venujeme lásku toľkým veciam. Ak však všetku lásku nasmerujeme na Boha, dosiahneme dokonalosť v láske. Láska existuje, no pretože sme zabudli na vzťah s Bohom, upriamujeme svoju lásku na psov. To je naša choroba. Musíme presmerovať lásku od psov k Bohu. To je dokonalosť života.

Neučíme žiadny konkrétny druh náboženstva. Učíme len to, že by ste mali milovať Boha – a to sa dá naučiť prostredníctvom spievania Haré Krišna.

„Zotrvávať v joge znamená byť odpútaný od všetkých činností zmyslov. Človek spočinie v joge vtedy, keď uzavrie všetky brány zmyslov, upriami myseľ na srdce a životný dych sústredí vo vrchole hlavy.“ (Bhagavad-gítá 8.12)

Sú rôzne druhy transcendentalistov alebo jogínov: gjána-jogíni, dhjána-jogíni a bhakti-jogíni. Každý z nich je spôsobilý dostať sa do duchovného sveta, pretože zmyslom jogového systému je opätovne nadviazať vzťah s Najvyšším Pánom.

V skutočnosti sme večne spojení s Najvyšším Pánom, no z akéhosi dôvodu sme sa zaplietli s hmotou a znečistili. Cieľom je teda vrátiť sa a tento proces spojenia sa nazýva joga.

Skutočný význam slova yoga je „plus“. V súčasnosti sme bez Boha, bez Najvyššieho. Ale keď do našich životov pridáme Boha, keď sa spojíme s Bohom, privedieme našu ľudskú formu života k dokonalosti. Musíme dosiahnuť úroveň dokonalosti skôr, ako si pre nás príde smrť. Kým žijeme, musíme sa prakticky učiť, ako dosiahnuť tento dokonalý stav.

A v okamihu smrti, v čase, keď opúšťame toto hmotné telo, musíme tento proces zavŕšiť. Prayāṇa-kāle manasācalena. Prayāṇa-kāle znamená „v okamihu smrti“. Študent na vysokej škole sa môže napríklad pripravovať dva, tri alebo štyri roky a záverečný test bude skúškou jeho pripravenosti. Ak zloží skúšku, získa diplom. Podobne, ak sa pripravíme na skúšku v podobe smrti a uspejeme v nej, premiestnime sa do duchovného sveta. Všetko, čo sa v priebehu života naučíme, bude otestované v okamihu smrti.

V Bhagavad-gíte Pán Krišna vysvetľuje, čo robiť vo chvíli, keď opúšťame toto súčasné telo.

Pokyn pre dhjána-jogínov znie: sarva-dvārāṇi saṁyamya mano hṛdi nirudhya ca. V jogovej terminológii sa pre tento proces používa odborný výraz pratyāhāra. Pratyāhāra znamená „presný opak“. Povedzme, že moje oči sa kochajú pohľadom na svetskú krásu. Mal by som sa teda namiesto užívania si vonkajšej krásy pohrúžiť do meditácie, aby som uzrel vnútornú krásu. To sa nazýva pratyāhāra. Podobne by som mal počúvať ómkaru, zvukové zastúpenie Pána, vo svojom vnútri. A rovnako by som mal odpútať zmysly od vonkajších činností a zamestnať ich meditáciou o Bohu. To je dokonalosť dhjána-jogy – sústrediť myseľ na Višnua, na Boha. Myseľ je veľmi rušivý faktor. Preto by sme ju mali upriamiť na srdce: mano hṛdi nirudhya. Potom by sme mali sústrediť životný dych do vrcholu hlavy. Mūrdhny ādhāyātmanaḥ prāṇam āsthito yoga-dhāraṇām. To je dokonalosť jogy.

Dokonalý dhjána-jogín si môže vybrať miesto svojho pobytu po smrti. Existujú nespočetné hmotné planéty a nad týmito planétami sa nachádza duchovný svet. Jogíni sú oboznámení so všetkými rozmanitými planétami. Odkiaľ majú všetky tieto informácie? Z védskych písiem. Prv ako som zavítal do vašej krajiny, čítal som o nej v knihách. Podobne môžeme nájsť opis vyšších planét a duchovného sveta v Šrímad-Bhágavatame.

Jogín vie všetko a môže sa tiež premiestniť na ľubovoľnú planétu. Nepotrebuje na to vesmírnu loď. Vedci sa roky snažia doletieť na iné planéty na svojich vesmírnych lodiach a budú sa snažiť ešte ďalších sto alebo tisíc rokov. Nikdy sa im to však nepodarí. Tým si môžete byť istí. To nie je spôsob, ako dosiahnuť iné planéty. Jednému či dvom šťastlivcom sa to možno vďaka vedeckému pokroku podarí, no nie je to štandardný spôsob. Štandardný spôsob, ako sa premiestniť na vyššiu planétu, je nasledovať systém dhjána-jogy alebo gjána-jogy. Nie však bhakti-jogy.

Zmyslom bhakti-jogy nie je cestovať na iné hmotné planéty. Tí, čo oddane slúžia Krišnovi, Najvyššiemu Pánovi, nemajú záujem o žiadnu planétu hmotného sveta. Prečo? Pretože vedia, že na každej z nich sa stretnú so štyrmi princípmi hmotnej existencie, bez ohľadu na to, na akú planétu sa povýšia. S akými princípmi? Rodením sa, umieraním, chorobou a starobou. Tieto princípy nájdeme na každej jednej planéte. Na niektorých vyšších planétach môžete žiť oveľa, oveľa dlhšie než na Zemi, no tak či tak neuniknete smrti. Hmotný život znamená rodenie sa, umieranie, chorobu a smrť. A duchovný život znamená úľavu od týchto útrap: žiadne ďalšie rodenie sa, smrť, nevedomosť ani bieda. Inteligentný človek sa preto nesnaží povýšiť na žiadnu planétu tohto hmotného sveta.

V súčasnosti sa vedci snažia doletieť na Mesiac, je však pre nich nesmierne ťažké pristáť tam, pretože na tento účel nemajú vhodné telá. Keď však vstúpime na vyššie planéty pomocou tohto systému jogy, dostaneme telo vhodné pre pobyt na vyšších planétach. Existujú telá vhodné pre tú či onú planétu. Bez nich na ne nevstúpime. Môžeme uviesť príklad: nikto z nás nedokáže žiť vo vode v tomto tele – dokonca aj s kyslíkovou bombou v nej môžeme zostať maximálne pätnásť alebo šestnásť hodín. Zato taká ryba, vodný živočích, má vhodné telo pre život vo vode – strávi v nej celý život. Samozrejme, ak ju vytiahnete z vody a položíte na zem, okamžite zomrie. Tak vidíte – dokonca aj na tejto planéte musíte mať určitý druh tela vhodný pre život na určitom špecifickom mieste. Preto ak chcete vstúpiť na inú planétu, musíte sa na to pripraviť – získať vhodné telo.

Na vyšších planétach sa jeden náš rok rovná jednému dňu a noci, a život tam trvá desaťtisíc takých rokov. To sa píše vo védskych písmach. Celkom iste vás teda čaká dlhý život. Ale nakoniec príde smrť. Až uplynie desaťtisíc rokov, dvadsaťtisíc rokov, milióny rokov – na tom nezáleží… Keď príde čas, smrť si po vás príde. Avšak vy, duša, nezomierate – to je začiatok Bhagavad-gíty. Na hanyate hanyamāne śarīre: ste večná duša.

Prečo sme nútení stále zažívať rodenie sa a smrť? Položiť si túto otázku je známkou skutočnej inteligencie. Človek vedomý si Krišnu má prvotriednu inteligenciu. Nezaujíma sa o planéty, na ktorých sa zomiera – a je celkom jedno, koľko sa dožijete. Chce duchovné telo, podobné tomu, aké má Boh. Božie telo je sac-cid-ānanda-vigraha: īśvaraḥ paramaḥ kṛṣṇaḥ sac-cid-ānanda-vigrahaḥ. Sat znamená „večný“, cit znamená „plný poznania“ a ānanda „plný blaženosti“. Keď opustíme toto telo a vrátime sa do duchovného sveta, do spoločnosti samotného Krišnu, dostaneme telo podobné Krišnovmu – sac-cid-ānanda, večné, plné poznania a blaženosti. Tí, ktorí sa uchádzajú o vedomie Krišnu, majú iný životný cieľ než tí, čo sa snažia povýšiť na vyššie planéty tohto hmotného sveta.

Ste drobná duchovná čiastočka v tele, vznášajúca sa v prāṇa-vāyu, životnom dychu. Cieľom systému dhjána-jogy (sat-cakra) je pozdvihnúť dušu z jej pozície v srdci na najvyšší bod hlavy. V ideálnom prípade duša prerazí cez temeno a premiestni sa na vyššie planéty podľa vlastného výberu. Dhjána-jogín sa dokáže premiestniť na ľubovoľnú planétu, kamkoľvek chce.

Takže ak chcete, ak sa napríklad zaujímate o mesačnú planétu, staňte sa jogínom a vyberte sa tam. Jogín uvažuje: „Hm, čo tak ísť sa pozrieť na Mesiac? Potom zamierim na vyššie planéty.“ Vlastne sa to nelíši od obyčajného cestovania. Niekto navštívi New York, potom zamieri do Kalifornie, potom do Kanady. Podobne sa môžete pomocou tohto systému jogy premiestniť na iné planéty. No nech už sa vyberiete kamkoľvek, musíte počítať s vízovou povinnosťou a clom, tak ako všade inde. Človek vedomý si Krišnu sa však nezaujíma o tieto dočasné planéty, nech by bol život na nich akokoľvek dlhý.

Existuje spôsob, ako jogín opúšťa toto telo:

V okamihu smrti môže jogín recitovať oṁ, ómkaru. Ómkara je skrátená podoba transcendentálnej zvukovej vibrácie. Oṁ ity ekākṣaraṁ brahma vyāharan: ak dokáže rozvibrovať tento zvuk, ómkaru, a súčasne spomínať na Krišnu alebo Višnua (mām anusmaran), môže vstúpiť do duchovného kráľovstva.

Účelom celého jogového systému je sústrediť myseľ na Višnua. Impersonalisti si však iba predstavujú, že táto ómkara je Višnuovou, Pánovou podobou. Personalisti si nič nepredstavujú. Oni vidia skutočnú podobu Najvyššieho Pána. Tak či onak, či už sústredíte myseľ predstavovaním si alebo skutočným videním, musíte ju sústrediť na podobu Višnua. Mām v tomto verši znamená „na Najvyššieho Pána, Višnua“. Yaḥ prayāti tyajan dehaṁ. Každý, kto opúšťa telo spomínajúc na Višnua, vstúpi do duchovného kráľovstva: sa yāti paramāṁ gatim.

Skutoční jogíni netúžia po živote na žiadnej planéte hmotného sveta, pretože vedia, že je dočasný. To je inteligencia. Tí, ktorých uspokojuje dočasné šťastie, dočasný život a dočasné výhody, nie sú podľa Bhagavad-gíty príliš inteligentní: antavat tu phalaṁ teṣām tad bhavaty alpa-medhasām. Existujem neustále, večne. Kto by chcel dočasnú existenciu? Nikto.

Predstavte si, že žijete v nejakom byte a jeho majiteľ vás vyzve, aby ste ho opustili. Mrzí vás to. Ale nemrzelo by vás to, keby ste išli do lepšieho. To je naša prirodzenosť – kdekoľvek sme, chceme trvalú existenciu, pretože sme veční. To je náš prirodzený sklon. Nechceme zomrieť. Prečo? Pretože sme veční. Nechceme byť chorí. To všetko sú umelé vonkajšie veci – choroba, smrť, narodenie, utrpenie. Vonkajšie veci.

Je to celkom ako keď dostanete horúčku. Nežijete preto, aby ste ležali s horúčkami, no niekedy sa tomu nevyhnete. Preto musíte prijať určité opatrenia, aby ste sa uzdravili. Podobne štyri druhy hmotného utrpenia – rodenie sa, smrť, choroba a staroba – existujú vďaka tomuto hmotnému telu. Keď sa vymaníme z tohto hmotného tela, oslobodíme sa od týchto útrap.

Proces, ktorý sa odporúča impersonalistickým jogínom, je rozvibrovať tento transcendentálny zvuk, óm, v čase, keď opúšťajú telo. Každý, kto dokáže opustiť telo s plným vedomím Najvyššieho Pána a transcendentálnym zvukom óm na perách, sa celkom iste premiestni do duchovného sveta.

No tí, čo vyznávajú impersonalizmus, nemôžu vstúpiť na duchovné planéty. Zostanú mimo. Môžeme použiť analógiu slnečného svetla a slnka: slnečná žiara a slnko sa nelíšia. A predsa slnečné svetlo nie je slnkom. Podobne impersonalisti, ktorí sa premiestnia do duchovného sveta, spočinú v žiare Najvyššieho Pána zvanej brahmadžjoti. Impersonalisti vstúpia do brahmadžjoti ako jej malé čiastočky.

My všetci sme malé čiastočky, duchovné iskry, a brahmadžjoti je plná takýchto duchovných iskier. Stanete sa teda jednou z duchovných iskier a splyniete s duchovnou existenciou. Zachováte si svoju individualitu, no keďže odmietate osobnú podobu, spočiniete v neosobnej brahmadžjoti. Podobne ako slnečné svetlo tvoria malé fotóny, malé častice svetla, ako je vo vedeckých kruhoch známe, tak i my sme malé čiastočky, menšie než atóm. Naša veľkosť sa rovná jednej desaťtisícine končeka vlasu. A táto malá čiastočka existuje v rámci brahmadžjoti.

Problém je v tom, že ako živá bytosť si chcem užívať. Samotná holá existencia nie je všetko. Musím zakúšať blaženosť. Mám tri duchovné vlastnosti: sac-cid-ānanda. Som večný, plný poznania a plný blaženosti. Tí, čo vstúpia do duchovnej žiary Najvyššieho Pána, môžu mať večné a plné poznanie, že dosiahli jednotu s Brahmanom alebo brahmadžjoti. Ale nemôžu zažívať večnú blaženosť, pretože tento aspekt tu chýba.

Keď ste zavretí sami v izbe, môžete si čítať alebo premýšľať, no nemôžete zostať sami po celý zvyšok života. Nie je to možné. Skôr či neskôr zatúžite po spoločnosti, zábave. To je naša prirodzenosť. Podobne, keď splynieme s neosobnou žiarou Najvyššieho Pána, existuje možnosť, že opäť poklesneme do tohto hmotného sveta. To sa píše v Šrímad-Bhágavatame (10.2.32):

Je to ako keď kozmonauti stúpajú vyššie a vyššie, dvadsaťpäťtisíc míľ, tridsaťtisíc, stotisíc… Skôr či neskôr však musia pristáť a odpočinúť si. Odpočinok je nutný. V neosobnej forme je miesto, kde si môžete odpočinúť, neisté. Preto Bhágavatam hovorí: āruhya kṛcchreṇa paraṁ padaṁ tataḥ. Dokonca aj keď impersonalista po dlhom úsilí vstúpi do duchovného sveta a zostane v ňom v neosobnej forme, riskuje, že opäť poklesne (patanty adhaḥ) do tejto hmotnej existencie. Prečo? Anādṛta-yuṣmad-aṅghrayaḥ: pretože zabudol s láskou a oddanosťou slúžiť Najvyššiemu Pánovi.

Preto dokým sme tu, mali by sme zdokonaľovať našu lásku ku Krišnovi, Najvyššiemu Pánovi. Potom môžeme vstúpiť na duchovné planéty. Je to otázka tréningu. Ak nemáte náležitý tréning, neosobná realizácia vám umožní vstúpiť do duchovného kráľovstva, avšak s rizikom, že opäť poklesnete, pretože samota vás neuspokojí a vy zatúžite po spoločnosti. A keďže nemáte spoločnosť Najvyššieho Pána, budete sa musieť vrátiť a združovať sa s hmotou.

Preto je lepšie poznať našu prirodzenosť. A našou prirodzenou povahou je, že chceme byť veční, chceme mať úplné poznanie a chceme byť šťastní. No kým sme sami, nemôžeme byť šťastní. Budeme sa cítiť nepohodlne a chýbajúce šťastie sa budeme snažiť nahradiť akýmkoľvek druhom zmyslového pôžitku. To je riskantné. Avšak vo vedomí Krišnu nájdeme plnú blaženosť. Najväčší pôžitok v tomto svete je sex, a aj tento pôžitok je zvrátený – chorý. Sexuálny pôžitok existuje dokonca i v duchovnom svete, v Krišnovi, no nemali by sme si ho zamieňať so sexom v hmotnom svete. Janmādy asya yataḥ – ak by tam žiadny sexuálny život nebol, nemohol by sa odrážať v tomto svete. Ide jednoducho iba o zvrátený odraz. Skutočný život existuje v duchovnom svete – v Krišnovi. Krišna je plný blaženosti.

Takže najlepšie, čo môžeme urobiť, je zdokonaľovať sa vo vedomí Krišnu. Potom sa v okamihu smrti budeme môcť dostať do duchovného sveta a vstúpiť na Krišnaloku, Krišnovu planétu, a užívať si spolu s Ním.

Tieto verše opisujú Krišnaloku. Cintāmaṇi-prakara-sadmasu: príbytky sú zhotovené zo zázračného kameňa. Možno viete, čo je zázračný kameň. Keď čo i len malý zlomok tohto kameňa príde do styku so železom, železo sa okamžite premení na zlato. Prirodzene, ešte ste takýto kameň nevideli, avšak on existuje. Všetky tamojšie príbytky sú zo zázračného kameňa. Cintāmaṇi-prakara-sadmasu. Kalpa-vṛkṣa – stromy v duchovnom svete sú stromy priania. Môžu vám dať, čokoľvek si zažiadate. Pozemský mangovník plodí iba mango a jabloň jablká. Avšak tam môžete získať, čo len chcete, z akéhokoľvek stromu. To je iba zopár rysov Krišnaloky.

Najlepšie je teda nesnažiť sa povýšiť na inú hmotnú planétu, pretože na každej hmotnej planéte nájdeme rovnaké princípy strastiplného života. My sme si však na ne zvykli. Zvykli sme si na rodenie sa a smrť. Sú nám ľahostajné. Moderní vedci sú pyšní na svoj pokrok, avšak nedokážu vyriešiť žiaden z týchto nepríjemných problémov. Nevedia urobiť nič, čím by získali kontrolu nad smrťou, chorobou či starnutím. Čosi také nie je možné. Môžete vyrobiť niečo, čo urýchli smrť, ale nič, čo by jej zabránilo. Nie je to vo vašich silách.

Inteligentní ľudia sa zaujímajú o to, ako definitívne vyriešiť tieto štyri problémy – janma-mṛtyu-jarā-vyādhi, rodenie sa, smrť, starobu a chorobu. Záleží im na tom, aby získali život plný šťastia a poznania. A to je možné vtedy, keď vstúpite na duchovné planéty. Ako hovorí Krišna v Bhagavad-gíte (8.14):

Nitya-yuktaḥ znamená „nepretržite v tranze“. To je najvyšší jogín – ten, kto neustále myslí na Krišnu, kto je neustále zapojený vo vedomí Krišnu. Takýto dokonalý jogín sa nerozptyľuje takou či onakou jogou, gjánou či dhjánou. Sústredí sa iba na jedno: vedomie Krišnu. Ananya-cetāḥ – bez odchýlenia. Nič ho nerozruší. Jednoducho myslí na Krišnu. Ananya-cetāḥ satataṁ. Satataṁ znamená „vždy a všade“.

Napríklad ja sídlim vo Vrindávane. To je miesto Krišnovho zjavenia. Momentálne sa nachádzam v Amerike, vo vašej krajine. Avšak to neznamená, že nie som vo Vrindávane – ak neustále myslím na Krišnu, je to akoby som bol vo Vrindávane. Teraz som v New Yorku, v tomto byte, ale myšlienkami som vo Vrindávane. Vedomie Krišnu znamená, že už žijete s Krišnom na Jeho duchovnej planéte. Musíte iba počkať, kým opustíte toto telo.

Takže to je proces vedomia Krišnu: ananya-cetāḥ satataṁ yo māṁ smarati nityaśaḥ.
Smarati znamená „spomínanie“ a nityaśaḥ „nepretržite“. Krišna hovorí, že Ho ľahko dosiahne ten, kto naňho neustále spomína. Tá najvyššia a najcennejšia vec sa stane ľahko dostupnou pre toho, kto prijme tento proces vedomia Krišnu. Tasyāhaṁ sulabhaḥ pārtha nitya-yuktasya yoginaḥ. „Pretože sa nepretržite venuje tomuto jogovému procesu, bhakti-joge, môže Ma veľmi ľahko dosiahnuť.“

Načo podstupovať nejaký zložitý proces? Jednoducho spievajte Haré Krišna, Haré Krišna, Krišna Krišna, Haré Haré, Haré Ráma, Haré Ráma, Ráma Ráma, Haré Haré. Môžete spievať dvadsaťštyri hodín denne. Neplatia tu žiadne pravidlá ani usmernenia. Na ulici alebo v metre, doma alebo v kancelárii – nikde nič neplatíte, žiadne výdaje. Prečo to nevyužiť?

Ďakujem vám veľmi pekne.

“For one who has conquered the mind, the mind is the best of friends, but for one who has failed to do so, the mind will remain the greatest enemy.” [Bhagavad-gītā 6.6]

The whole purpose of the yoga system is to make the mind our friend. The mind in material contact is our enemy, just like the mind of a person in a drunken condition. In Caitanya-caritāmṛta [Madhya 20.117] it is said, kṛṣṇa bhuli’ se jīva anādi-bahirmukha ataeva māyā tāre deya saṁsāra-duḥkha: “Forgetting Kṛṣṇa, the living entity has been attracted by the Lord’s external feature from time immemorial. Therefore, the illusory energy [māyā] gives him all kinds of misery in his material existence.” I am a spiritual soul, part and parcel of the Supreme Lord, but as soon as my mind is contaminated I rebel, because I have a little independence. “Why shall I serve Kṛṣṇa, or God? I am God.” When this idea is dictated from the mind, my whole situation turns. I come under a false impression, an illusion, and my whole life is spoiled. So, we are trying to conquer so many things – empires and so on – but if we fail to conquer our minds, then even if we conquer an empire we are failures. Our very mind will be our greatest enemy.

The purpose of practicing eightfold yoga is to control the mind in order to make it a friend in discharging the human mission. Unless the mind is controlled, the practice of yoga is simply a waste of time; it is simply for show. One who cannot control his mind lives always with the greatest enemy, and thus his life and its mission are spoiled. The constitutional position of the living entity is to carry out the order of the superior. As long as one’s mind remains an unconquered enemy, one has to serve the dictations of lust, anger, avarice, illusion, and so on. But when the mind is conquered, one voluntarily agrees to abide by the dictation of the Personality of Godhead, who is situated within the heart of everyone as the Supersoul (Paramātmā). Real yoga practice entails meeting the Paramātmā within the heart and then following His dictation. For one who takes to Kṛṣṇa consciousness directly, perfect surrender to the dictation of the Lord follows automatically.

“For one who has conquered the mind, the Supersoul is already reached, for he has attained tranquillity. To such a man happiness and distress, heat and cold, honor and dishonor are all the same.” [Bhagavad-gītā 6.7]

Actually, every living entity is intended to abide by the dictation of the Supreme Personality of Godhead, who is seated in everyone’s heart as Paramātmā. When the mind is misled by the external energy, one becomes entangled in material activities. Therefore, as soon as one’s mind is controlled through one of the yoga systems, one is to be considered as having already reached the destination. One has to abide by superior dictation. When one’s mind is fixed on the superior nature, one has no alternative but to follow the dictation of the Supreme from within. The mind must admit some superior dictation and follow it. The effect of controlling the mind is that one automatically follows the dictation of the Paramātmā, or Supersoul. Because this transcendental position is at once achieved by one who is in Kṛṣṇa consciousness, the devotee of the Lord is unaffected by the dualities of material existence – distress and happiness, cold and heat, and so on. This state is practical samādhi, or absorption in the Supreme.

“A person is said to be established in self-realization and is called a yogī, or mystic, when he is fully satisfied by virtue of acquired knowledge and realization. Such a person is situated in transcendence and is self-controlled. He sees everything – whether it be pebbles, stones, or gold – as the same.” [Bhagavad-gītā 6.8]

Book knowledge without realization of the Supreme Truth is useless. In the Padma Purāṇa this is stated as follows:

“No one can understand the transcendental nature of the name, form, qualities, and pastimes of Śrī Kṛṣṇa through his materially contaminated senses. Only when one becomes spiritually saturated by transcendental service to the Lord are the transcendental name, form, quality, and pastimes of the Lord revealed to him.”

This is very important. Now, we accept Kṛṣṇa as the Supreme Lord. And why do we accept that Kṛṣṇa is the Supreme Lord? Because it is stated in the Vedic literature. The Brahma-saṁhitā, for example, says, īśvaraḥ paramaḥ kṛṣṇaḥ sac-cid-ānanda-vigrahaḥ: “The supreme controller is Kṛṣṇa, who has an eternal, blissful, spiritual body.” Those who are in the modes of passion and ignorance simply imagine the form of God. And when they are confused, they say, “Oh, there is no personal God. The Absolute is impersonal or void.” This is frustration.

Actually, God has a form. Why not? The Vedānta-sūtra says, janmādy asya yataḥ: “The Supreme Absolute Truth is that from whom or from which everything emanates.” Now, we have forms. And not only we but all the different kinds of living entities have forms. Wherefrom have they come? Wherefrom have these forms originated? These are very commonsense questions. If God is not a person, then how have His sons become persons? If my father is not a person, how have I become a person? If my father has no form, wherefrom did I get my form? Nonetheless, when people are frustrated, when they see that their bodily forms are troublesome, they develop an opposite conception of form, and they imagine that God must be formless. But the Brahma-saṁhitā says no. God has a form, but His form is eternal, full of knowledge and bliss (īśvaraḥ paramaḥ kṛṣṇaḥ sac-cid-ānanda-vigrahaḥ). Sat means “eternity,” cit means “knowledge,” and ānanda means “pleasure.” So God has a form, but His form is full of pleasure, full of knowledge, and eternal.

Now, let’s compare our body to God’s. Our body is neither eternal nor full of pleasure nor full of knowledge. So our form is clearly different from God’s. But as soon as we think of form, we think the form must be like ours. Therefore we think that since God must be the opposite of us, He must have no form. This is speculation, however, not knowledge. As it is said in the Padma Purāṇa, ataḥ śrī-kṛṣṇa-nāmādi na bhaved grāhyam indriyaiḥ: “One cannot understand the form, name, quality, or paraphernalia of God with one’s material senses.” Our senses are imperfect, so how can we see the Supreme Person? It is not possible.

Then how is it possible to see Him? Sevonmukhe hi jihvādau: If we train our senses, if we purify our senses, those purified senses will help us see God. It is just as if we had cataracts on our eyes. Because our eyes are suffering from cataracts, we cannot see. But this does not mean that there is nothing to be seen – only that we cannot see. Similarly, now we cannot conceive of the form of God, but if our cataracts are removed, we can see Him. The Brahma-saṁhitā says, premāñjana-cchurita-bhakti-vilocaneṇa santaḥ sadaiva hṛdayeṣu vilokayanti: “The devotees whose eyes are anointed with the love-of-God ointment see God, Kṛṣṇa, within their hearts twenty-four hours a day.” So, we require to purify our senses. Then we’ll be able to understand what the form of God is, what the name of God is, what the qualities of God are, what the abode of God is, and what the paraphernalia of God are, and we’ll be able to see God in everything.

The Vedic literature is full of references to God’s form. For example, it is said that God has no hands or legs but that He can accept anything you offer: apāṇi-pādo javano grahītā. Also, it is said that God has no eyes or ears but that He can see everything and hear everything. So, these are apparent contradictions, because whenever we think of someone seeing, we think he must have eyes like ours. This is our material conception. Factually, however, God does have eyes, but His eyes are different from ours. He can see even in the darkness, but we cannot. God can hear, also. God is in His kingdom, which is millions and millions of miles away, but if we are whispering something – conspiracy – He can hear it, because He is sitting within us.

So, we cannot avoid God’s seeing or God’s hearing or God’s touching. In the Bhagavad-gītā [9.26] Lord Kṛṣṇa says,

“If somebody offers Me flowers, fruits, vegetables, or milk with devotional love, I accept and eat it.” Now, how is He eating? We cannot see Him eat, but He is eating. We experience this daily: When we offer Kṛṣṇa food according to the ritualistic process, we see that the taste of the food changes immediately. This is practical. So God eats, but because He is full in Himself, He does not eat like us. If someone offers me a plate of food, I may finish it, but God is not hungry, so when He eats He leaves the things as they are. Pūrṇasya pūrṇam ādāya pūrṇam evāvaśiṣyate: God is so full that He can eat all the food that we offer and still it remains as it is. He can eat with His eyes. This is stated in the Brahma-saṁhitā: aṅgāni yasya sakalendriya-vṛttimanti. “Every limb of the body of God has all the potencies of the other limbs.” For example, we can see with our eyes, but we cannot eat with our eyes. But if God simply sees the food we have offered, that is His eating.

Of course, these things cannot be understood by us at the present moment. Therefore, the Padma Purāṇa says that only when one becomes spiritually saturated by transcendental service to the Lord are the transcendental name, form, qualities, and pastimes of the Lord revealed to him. We cannot understand God by our own endeavor, but God can reveal Himself to us. Trying to see God by our own efforts is just like trying to see the sun when it is dark outside. If we say, “Oh, I have a very strong flashlight, and I shall search out the sun,” we will not be able to see it. But in the morning, when the sun rises out of its own will, we can see it. Similarly, we cannot see God by our own endeavor, because our senses are all imperfect. We have to purify our senses and wait for the time when God will be pleased to reveal Himself before us. This is the process of Kṛṣṇa consciousness. We cannot challenge, “Oh, my dear God, my dear Kṛṣṇa, You must come before me. I shall see You.” No, God is not our order-supplier, our servant. When He is pleased with us, we’ll see Him.

So, our yoga process tries to please God so that He will reveal Himself to us. That is the real yoga process. Without this process, people are accepting so many nonsensical “Gods.” Because people cannot see God, anybody who says “I am God” is accepted. No one knows who God is. Somebody may say, “I am searching after truth,” but he must know what truth is. Otherwise, how will he search out truth? Suppose I want to purchase gold. I must know what gold is, or at least have some experience of it. Otherwise, people will cheat me. So, people are being cheated – accepting so many rascals as God – because they do not know what God is. Anyone can come and say, “I am God,” and some rascal will accept him as God. The man who says “I am God” is a rascal, and the man who accepts him as God is also a rascal. God cannot be known like this. One has to qualify himself to see God, to understand God. That is Kṛṣṇa consciousness. Sevonmukhe hi jihvādau svayam eva sphuraty adaḥ: If we engage ourselves in the service of the Lord, then we’ll become qualified to see God. Otherwise, it is not possible.

Now, this Bhagavad-gītā is the science of Kṛṣṇa consciousness. No one can become Kṛṣṇa conscious simply by mundane scholarship. Simply because one has some titles – M.A., B.A., Ph.D. – that does not mean he’ll understand the Bhagavad-gītā. This is a transcendental science, and one requires different senses to understand it. So one has to purify his senses by rendering service to the Lord. Otherwise, even if one is a great scholar – a doctor or a Ph.D. – he will make mistakes in trying to find out what Kṛṣṇa is. He will not understand – it is not possible. This is why Kṛṣṇa appears in the material world as He is. Although He is unborn (ajo ’pi sann avyayātmā), He comes to make us know who God is. But since He is not personally present now, to know Him one must be fortunate enough to associate with a person who is in pure Kṛṣṇa consciousness. A Kṛṣṇa conscious person has realized knowledge, by the grace of Kṛṣṇa, because He is satisfied with pure devotional service. So we have to acquire the grace of Kṛṣṇa. Then we can understand Kṛṣṇa, then we can see Kṛṣṇa, then we can talk with Kṛṣṇa – then we can do everything.

Kṛṣṇa is a person. He is the supreme person. That is the Vedic injunction: nityo nityānāṁ cetanaś cetanānām – “We are all eternal persons, and God is the supreme eternal person.” Now we are meeting birth and death because we are encaged within this body. But actually, being eternal spirit souls, we have no birth and death at all. According to our work, according to our desire, we are transmigrating from one kind of body to another, another, and another. Yet actually, we have no birth and death. As explained in the Bhagavad-gītā [2.20], na jāyate mriyate vā: “The living entity never takes birth, nor does he ever die.” Similarly, God is also eternal. Nityo nityānāṁ cetanaś cetanānām: “God is the supreme living entity among all living entities, and He is the supreme eternal person among eternal persons.” So, by practicing Kṛṣṇa consciousness, by purifying our senses, we can reestablish our eternal relationship with the supreme eternal person, the complete eternal person. Then we will see God.

Through realized knowledge one becomes perfect. Through transcendental knowledge one can remain steady in his convictions, but with mere academic knowledge one can be easily deluded and confused by apparent contradictions. It is the realized soul who is actually self-controlled, because he is surrendered to Kṛṣṇa. And he is transcendental, because he has nothing to do with mundane scholarship. For him, mundane scholarship and mental speculation (which may be as good as gold to others) are of no greater value than pebbles or stones.

Even if one is illiterate, even if he does not know the ABC’s, he can realize God – provided he engages himself in submissive transcendental loving service to God. On the other hand, although one is a very learned scholar, he may not be able to realize God. God is not subject to any material condition, because He is the supreme spirit. Similarly, the process of realizing God is also not subject to any material condition. It is not true that because one is a poor man he cannot realize God, or that because one is a very rich man he shall realize God. No. God is beyond our material conditions (apratihatā). In the Śrīmad-Bhāgavatam [1.2.6] it is said, sa vai puṁsāṁ paro dharmo yato bhaktir adhokṣaje: “That religion is first class which helps one advance his devotional service and love of God.”

The Bhāgavatam does not mention that the Hindu religion is first class or the Christian religion is first class or the Mohammedan religion is first class or some other religion is first class. The Bhāgavatam says that that religion is first class which helps one advance his devotional service and love of God. That’s all. This is the definition of a first-class religion. We do not analyze that one religion is first class or that another religion is last class. Of course, there are three qualities in the material world (goodness, passion, and ignorance), and religious conceptions are created according to these qualities. But the purpose of religion is to understand God and to learn how to love God. Any religious system, if it teaches one how to love God, is first class. Otherwise, it is useless. One may prosecute his religious principles very rigidly and very nicely, but if his love of God is nil, if his love of matter is simply enhanced, then his religion is no religion.

In the same verse, the Bhāgavatam says that real religion must be ahaitukī and apratihatā: without selfish motivation and without any impediment. If we can practice such a system of religious principles, then we’ll find that we are happy in all respects. Otherwise there is no possibility of happiness. Sa vai puṁsāṁ paro dharmo yato bhaktir adhokṣaje. One of God’s names is Adhokṣaja. Adhokṣaja means “one who conquers all materialistic attempts to be seen.” Akṣaja means “direct perception by experimental knowledge,” and adhaḥ means “unreachable.” We cannot understand God by experimental knowledge. No. We have to learn of Him in a different way – by submissive aural reception of transcendental sound and by the rendering of transcendental loving service. Then we can understand God.

So, a religious principle is perfect if it teaches us how to develop our love for the Godhead. But our love must be without selfish motive. If I say, “I love God because He supplies me very nice things for my sense gratification,” that is not love. Real love is without any selfish motive (ahaitukī). We must simply think, “God is great; God is my father. It is my duty to love Him.” That’s all. No exchange – “Oh, God gives me my daily bread; therefore I love God.” No. God gives daily bread even to the animals – the cats and dogs. God is the father of everyone, and He supplies food to everyone. So, appreciating God because He gives me bread – that is not love. Love without motive. I must think, “Even if God does not supply me daily bread, I’ll love Him.” This is real love. As Caitanya Mahāprabhu says, āśliṣya vā pāda-ratāṁ pinaṣṭu mām adarśanān marma-hatāṁ karotu vā: “O Lord, You may embrace me, or You may trample me down with Your feet. Or You may never come before me, so that I become brokenhearted without seeing You. Still, I love You.” This is pure love of God. When we come to this stage of loving God, then we’ll find ourselves full of pleasure. Just as God is full of pleasure, we’ll also be full of pleasure. This is perfection.

„Zo všetkých jogínov je so mnou najdôvernejšie spojený jogou ten, kto sa na Mňa upína s veľkou vierou, myslí na Mňa a preukazuje Mi transcendentálnu láskyplnú službu – taký jogín stojí najvyššie zo všetkých. To je Môj názor.“ (Bhagavad-gítá 6.47)

Tu sa jasne píše, že zo všetkých druhov jogínov – aštánga-jogínov, hatha-jogínov, gjána-jogínov, karma-jogínov a bhakti-jogínov – dosiahol bhakti-jogín najvyšší stupeň jogy. Krišna priamo hovorí: „Ten, kto sa na Mňa upína s veľkou vierou, myslí na Mňa a preukazuje Mi transcendentálnu láskyplnú službu, je so Mnou najdôvernejšie spojený systémom jogy a stojí nad všetkými ostatnými.“ Keďže to hovorí Krišna, slová „ku Mne“ znamenajú „ku Krišnovi“. Inak povedané, ak chceme byť dokonalými jogínmi na najvyššej úrovni, mali by sme si byť vedomí Krišnu.

V tomto verši je významné slovo bhajate. Bhajate má korene v slovese bhaj, ktoré sa používa v súvislosti s oddanou službou. Slovenské slovo „uctievanie“ nemá rovnaký význam ako bhaja. Uctievať znamená „velebiť“ alebo „preukazovať úctu a uznanie váženej osobe“. Služba s láskou a vierou sa však vykonáva predovšetkým pre Najvyššiu Božskú Osobnosť. Môžeme sa vyhnúť uctievaniu váženého človeka alebo poloboha a označia nás preto minimálne za nezdvorilého, no ak sa vyhneme službe Najvyššiemu Pánovi, sme celkom iste stratení.

Uctievanie sa teda líši od oddanej služby. Uctievanie má v sebe istý sebecký motív: uctievame napríklad veľkého biznismena, pretože vieme, že keď ho potešíme, uzavrie s nami výhodný obchod, ktorý nám bude vynášať. Príkladom takého uctievania je uctievanie polobohov. Ľudia zvyčajne uctievajú niektorého z polobohov za istým účelom, avšak Bhagavad-gítá (7.20) to odsudzuje: kāmais tais tair hṛta-jñānāḥ prapadyante ’nya devatāḥ. „Tí, ktorí stratili rozum a zmiatla ich žiadostivosť, uctievajú polobohov so sebeckým motívom.“

Preto ak je reč o uctievaní, zahŕňa to určitý sebecký motív. No ak hovoríme o oddanej službe, nie je tam žiadny sebecký motív, iba túžba potešiť milovanú osobu. Oddaná služba sa zakladá na láske. Ak napríklad matka slúži dieťaťu, nemá žiadny osobný motív: slúži mu čisto z lásky. Hocikto iný by to dieťa pokojne zanedbal, no matka to nedopustí, pretože ho miluje. A keď je reč o službe Bohu, otázka osobných motívov takisto neprichádza do úvahy. To je dokonalé vedomie Krišnu a tento postoj odporúča Šrímad-Bhágavatam (1.2.6) v súvislosti s definíciou prvotriedneho náboženského systému: sa vai puṁsāṁ paro dharmo yato bhaktir adhokṣaje. „Prvotriedny náboženský systém je ten, ktorý človeku pomáha rozvinúť vedomie Boha alebo lásku k Bohu.“ Ak dokážeme vyvinúť lásku k Bohu, vôbec nezáleží na tom, ktorý náboženský systém nasledujeme. Testom jeho pravosti je, nakoľko sme vyvinuli lásku k Bohu.

No ak má niekto osobný motív a myslí si: „Nasledovaním tohto náboženského systému sa mi splnia všetky hmotné potreby,“ nejde o prvotriedne náboženstvo. Ide o treťotriedne náboženstvo. Prvotriedne náboženstvo je to, ktoré nám umožňuje vyvinúť lásku k Bohu. Táto láska ale musí byť nesebecká a neprerušovaná (ahaituky apratihatā). To je prvotriedne náboženstvo, ktoré odporúča Krišna v tomto poslednom verši šiestej kapitoly Bhagavad-gíty.

Vedomie Krišnu je dokonalosťou jogy. Keď sa naň pozrieme aj z náboženského hľadiska, je prvotriedne, pretože je bez osobných motívov. Moji žiaci neslúžia Krišnovi preto, aby im poskytol to či ono, nech už ide o čokoľvek. Samozrejme, netrpia núdzou; dostanú všetko, čo potrebujú. Nemali by sme si myslieť, že keď sa niekto stane vedomým si Krišnu, všetko stratí. Nie. Ak je tu Krišna, je tu všetko, pretože Krišna je všetkým. Ale nemali by sme s Krišnom obchodovať: „Krišna, daj mi toto, daj mi tamto…“ Krišna vie lepšie než my, čo potrebujeme, rovnako ako otec pozná potreby svojho dieťaťa. Prečo by sme Ho mali o čokoľvek žiadať? Keďže Boh je všemocný, pozná naše želania aj potreby. To sa píše vo Védach: eko bahūnāṁ yo vidadhātī kāmān. „Boh poskytuje všetko potrebné pre nespočetné živé bytosti.“

Mali by sme sa jednoducho snažiť milovať Boha bez toho, aby sme niečo požadovali. To, čo potrebujeme, dostaneme. Dokonca aj mačky a psy dostávajú, čo potrebujú. Nechodia do kostola prosiť Boha o to či ono, a aj napriek tomu majú všetko, čo potrebujú. Prečo by potom oddaný nedostal to, čo potrebuje? Ak Boh zaopatrí mačky a psy bez toho, aby Ho o čokoľvek žiadali, prečo by sme Ho mali žiadať my? „Daj mi to, daj mi tamto…“ Nie. Jednoducho by sme sa mali snažiť Boha milovať a slúžiť Mu. Tak sa nám všetko splní. A to je najvyššia úroveň jogy.

Slúžiť Bohu je prirodzené; keďže sme čiastočkami Boha, našou prirodzenou povinnosťou je slúžiť Mu. Dobrým príkladom je telo a prst. Prst je časťou tela. A čo je povinnosťou prstu? Slúžiť celému telu, to je všetko. Keď vás niekde svrbí, prst vám okamžite pomôže. Ak chcete niečo vidieť, oči vám ihneď poslúžia. Ak chcete niekam ísť, nohy vás tam okamžite odnesú. Telesné údy a orgány pomáhajú celému telu.

Podobne i my všetci sme čiastočkami Boha a sme tu na to, aby sme Mu slúžili. Keď telesné údy slúžia celému telu, automaticky získavajú energiu. Keď slúžime Krišnovi, získavame automaticky všetko, čo potrebujeme. Yathā taror mūla-niṣecanena. Tak ako sa zalievaním koreňa stromu energia okamžite rozšíri do listov, vetvičiek a konárov, tak aj službou Krišnovi alebo Bohu slúžime všetkým ostatným častiam stvorenia. Nie je nutné slúžiť osobitne každej živej bytosti.

Okrem toho, službou Bohu automaticky vyvinieme náklonnosť k všetkým živým bytostiam – nielen k ľuďom, ale aj k zvieratám. Vedomie Boha, vedomie Krišnu je dokonalosťou náboženstva. Bez vedomia Krišnu je naša náklonnosť k iným živým bytostiam veľmi obmedzená, no s vedomím Krišnu je úplná.

Každá živá bytosť je čiastočkou Najvyššieho Pána, a preto je každá živá bytosť vo svojej podstate určená pre službu Najvyššiemu Pánovi. Keď tak nekoná, poklesne. To potvrdzuje aj Šrímad-Bhágavatam (11.5.3):

„Každý, kto zanedbáva svoju povinnosť a neslúži prvotnému Pánovi, ktorý je zdrojom všetkých živých bytostí, celkom iste poklesne zo svojho prirodzeného postavenia.“

Ako môžeme klesnúť zo svojho prirodzeného postavenia? Znovu sa hodí príklad prstu a tela. Keď prst ochorie a nedokáže slúžiť telu, prináša iba bolesť. Podobne každý, kto neslúži Najvyššiemu Pánovi, Ho iba ruší a spôsobuje Mu bolesť a problémy. Taký človek musí trpieť rovnako ako občan, ktorý obchádza zákony štátu. Takýto kriminálnik znepríjemňuje život vláde a zaslúži si trest. Môže si myslieť: „Som veľmi dobrý človek,“ no keďže koná protizákonne, spôsobuje vláde ťažkosti. Je ľahké to pochopiť.

Každá živá bytosť, ktorá neslúži Krišnovi, Mu spôsobuje určitú bolesť. A spôsobovať Krišnovi bolesť je hriešne. Tak ako vláda zatýka všetkých výtržníkov a drží ich vo väzení – „Vy zločinci, žite tu, aby ste neohrozovali ostatných občanov.“ – aj Boh posiela všetkých zločincov, ktorí porušili Jeho zákony a spôsobili Mu bolesť, do hmotného sveta. Sthānād bhraṣṭāḥ patanty adhaḥ: klesajú z prirodzeného postavenia v duchovnom svete. Opäť môžeme použiť príklad s prstom. Ak vám prst spôsobuje neznesiteľnú bolesť, doktor vám môže poradiť: „Vážený pane, musíme vám ten prst amputovať, inak sa infekcia rozšíri do celého tela.“ Sthānād bhraṣṭāḥ patanty adhaḥ. Prst tak príde o prirodzené postavenie ako časť tela.

Pretože sme sa vzbúrili proti zásadám vedomia Boha, poklesli sme do tohto hmotného sveta. Ak chceme znovu získať pôvodné postavenie, musíme sa opäť upevniť v služobníckom postoji. To je dokonalá liečba. Inak budeme trpieť a Boh bude trpieť kvôli nám. Sme ako Jeho neposlušní synovia. Neposlušný syn trpí – a spolu s ním trpí aj jeho otec. Podobne, keď trpíme my, trpí aj Boh. Najlepším riešením je preto obnoviť naše pôvodné vedomie Krišnu a zamestnať sa v službe Pánovi.

Výraz avajānanti, použitý v citovanom verši zo Šrímad-Bhágavatamu, používa Krišna aj v Bhagavad-gíte (9.11):

„Hlupáci sa Mi vysmievajú, keď zostúpim v ľudskej podobe. Nevedia o Mojej transcendentálnej povahe a zvrchovanej moci nad všetkým, čo jestvuje.“

Iba hlupáci a darebáci sa posmievajú Najvyššej Božskej Osobnosti, Pánovi Krišnovi. Slovo mūḍha znamená „hlupák“ alebo „darebák“. Iba darebák sa nezaujíma o Krišnu. Opovažuje sa ignorovať Krišnu, pretože nevie, že práve tento postoj mu zapríčiňuje problémy. Takýto darebák nevie nič o zvrchovanom postavení Najvyššieho Pána, a tak uctieva všelijakých lacných „Bohov“. Boh sa stal takou lacnou záležitosťou, že veľa ľudí vraví: „Ja som Boh. Ty si Boh.“ Ale aký má význam slovo „Boh“? Ak je každý Boh, má ešte vôbec význam slovo „Boh“?

Slovo avajānanti je veľmi výstižné. Avajānanti znamená „nevšímavý,“ a dokonale vystihuje toho, kto hovorí: „Aký Boh? Ja som Boh. Prečo by som mal slúžiť nejakému Bohu?“ To je avajānanti – človek, ktorý opomína skutočné postavenie Boha. Rovnaký postoj môže mať zločinec voči vláde: „Aká vláda? Môžem si robiť, čo chcem. Čo ma je po vláde!“ To je význam avajānanti. No aj keď si povieme: „Čo je ma po vláde!“, je tu polícia a dá nám pocítiť moc zákona. Potrestá nás. Podobne, keď neberieme do úvahy Boha, hmotná príroda nás potrestá rodením sa, starobou, chorobou a smrťou. Keď sa chceme vymaniť z tohto utrpenia, musíme sa venovať joge.

Všetky jogové systémy vrcholia v bhakti-joge. Ostatné jogy slúžia na to, aby nás doviedli k bhakti-joge. Joga v skutočnosti znamená bhakti-joga; všetky ostatné jogy sú iba jej predstupňami. Cesta k sebarealizácii je od začiatku karma-jogy až na koniec bhakti-jogy veľmi dlhá. Karma-joga vykonávaná bez túžby po plodoch je začiatkom cesty. (Karma, alebo plodonosné konanie, zahŕňa aj hriešne činnosti. Karma-joga však hriešne činnosti nezahŕňa – zahŕňa iba dobré, zbožné činnosti, alebo predpísané povinnosti.) Keď človek karma-jogou nahromadí poznanie a odriekanie, pokročí na úroveň gjána-jogy. A keď sa gjána-jogín zdokonalí meditáciou o Nadduši rôznymi telesnými cvikmi a mysľou sa pohrúži do Najvyššieho, dosiahne úroveň zvanú aštánga-joga. A keď prekonáme úroveň aštánga-jogy a začneme slúžiť Najvyššej Božskej Osobnosti, Krišnovi, dosiahneme vrchol, bhakti-jogu.

Bhakti-joga je v skutočnosti najvyšší cieľ, no aby sme ju mohli analyzovať, musíme pochopiť ostatné, nižšie jogy. Jogín, ktorý robí pokrok, sa preto uberá pravou cestou k večnému šťastiu, zatiaľ čo ten, kto sa zastaví na určitom stupni a nerobí pokrok, sa označuje podľa dosiahnutého stupňa: karma-jogín, gjána-jogín alebo aštánga-jogín. No ak sa niekomu pošťastí natoľko, že dospeje až na úroveň bhakti-jogy, môžeme o ňom povedať, že prekonal všetky ostatné jogy. Byť si vedomý Krišnu je teda najvyššia úroveň jogy, podobne ako je Mount Everest najvyšším vrchom Himalájí, najvyššieho pohoria sveta.

Ak si gjána-jogín myslí, že je na konci cesty, mýli sa. Musí ísť ďalej. Dajme tomu, že chcete vyjsť pešo na najvyššie, sté poschodie budovy. Zdoláte tridsiate poschodie, päťdesiate, osemdesiate… No ak si na tridsiatom, päťdesiatom alebo osemdesiatom poschodí poviete: „Už som v cieli,“ budete neúspešný. Ak chcete dosiahnuť svoj cieľ, musíte vystúpiť na sté poschodie. Všetky jogové procesy sú spojené podobne ako schodisko, no nemali by sme byť spokojní na päťdesiatom alebo osemdesiatom poschodí. Mali by sme vystúpiť na najvyššiu úroveň, na sté poschodie – čisté vedomie Krišnu.

Predpokladajme, že niekomu, kto sa chce dostať na sté poschodie, sa naskytne možnosť použiť výťah – do minúty môže byť na najvyššom poschodí. Samozrejme, vždy môže povedať: „Prečo by som si to mal zjednodušovať? Pôjdem pešo.“ Môže sa tak rozhodnúť, no je možné, že nikdy nevyjde na najvyššie poschodie. Podobne, keď prijmeme pomoc, ktorú nám ponúka „výťah“ bhakti-jogy, môžeme zakrátko dosiahnuť „sté poschodie“ – dokonalosť jogy, vedomie Krišnu.

Vedomie Krišnu je priamy proces. Môžete ísť krok za krokom, od jedného jogového procesu k druhému, alebo sa môžete vydať cestou vedomia Krišnu, ktorá je priama. Pán Čaitanja nám vzhľadom na okolnosti tohto veku – krátky život, nepokoj, všeobecná úzkosť – radí prijať priamy proces. A zo svojej bezpríčinnej milosti nás obdaril spievaním mantry Haré Krišna, ktorá nás okamžite vynesie na úroveň bhakti-jogy. Okamžite. Nemusíme čakať. To je jedinečný dar Pána Čaitanju. Šríla Rúpa Gosvámí sa preto modlí: namo mahā-vadānyāya kṛṣṇa-prema-pradāya te. „Ó, Pán Čaitanja, si najmilostivejšou inkarnáciou, pretože priamo rozdávaš lásku ku Krišnovi.“ Za normálnych okolností musí prejsť človek usilujúci o lásku ku Krišnovi mnohými jogovými procesmi a úrovňami, no Pán Čaitanja rozdával túto lásku priamo. Preto je najmilostivejšou inkarnáciou. To je postavenie Šrí Čaitanju.

Jediný spôsob, ako môžeme pravdivo poznať Boha, je bhakti-joga. V Bhagavad-gíte (18.55) to Krišna potvrdzuje slovami: bhaktyā māṁ abhijānāti yāvān yaś cāsmi tattvataḥ. „Iba oddanou službou môže človek pochopiť Najvyššiu Božskú Osobnosť takú, aká je.“ Vo Védach sa píše, že iba prostredníctvom bhakti alebo oddanej služby môže človek dosiahnuť najvyššiu dokonalosť. Ak sa niekto venuje inému jogovému systému, musí v ňom byť aspoň trochu bhakti, ak chce urobiť pokrok. No keďže ľudia nemajú čas venovať sa ostatným jogovým systémom, v tomto veku sa odporúča priama cesta bhakti-jogy, čistej oddanosti. Ten, kto sa venuje vedomiu Krišnu, ceste bhakti, má preto obrovské šťastie a jeho postavenie je z hľadiska védskych usmernení veľmi dobré.

Ideálny jogín upriamuje pozornosť na Krišnu, ktorého prekrásna pleť má farbu búrkového mraku, ktorého lotosu podobná tvár žiari ako slnko, ktorého šaty sa skvejú mnohými drahokamami a ktorého telo zdobia girlandy z kvetov. Zjavuje sa v rôznych podobách – ako Ráma, Varáha a Krišna, Najvyššia Božská Osobnosť. Jeho telesná žiara zvaná brahmadžjoti osvetľuje všetky smery. Prichádza ako ľudská bytosť, syn matky Jašódy, a je známy ako Krišna, Govinda či Vásudeva. Je dokonalým dieťaťom, manželom, priateľom a pánom a vlastní všetko bohatstvo a transcendentálne vlastnosti. Ten, kto si plne uvedomuje tieto rysy Najvyššieho Pána, je najvyšší jogín. Takýto stav dokonalosti v joge môžeme dosiahnuť iba prostredníctvom bhakti-jogy. Potvrdzujú to všetky védske písma.