VERŠ 24
tasmāc chāstraṁ pramāṇaṁ te
kāryākārya-vyavasthitau
jñātvā śāstra-vidhānoktaṁ
karma kartum ihārhasi
tasmāt — preto; śāstram — písiem; pramāṇam — svedectvo; te — tebe; kārya — povinnosť; akārya — zakázané činy; vyavasthitau — rozhodnutý; jñātvā — poznáš; śāstra — písiem; vidhāna — príkazy; uktam — ako vravím; karma — činy; kartum — konaj; iha — v tomto svete; arhasi — mal by si.
Každý by mal vedieť čo sa smie a čo nie, a k tomu by mu mali slúžiť príkazy písiem. Poznaním týchto príkazov a predpisov sa bude môcť postupne povýšiť.“
V pätnástej kapitole bolo povedané, že všetky vedske príkazy a zásady vedú k poznaniu Kṛṣṇu. Ak sa človek z Bhagavad-gīty poučil o Kṛṣṇovi, vyvinul vedomie Kṛṣṇu a zapojil sa do oddanej služby, dosiahol vrchol poznania, tak, ako ho predkladajú vedske písma. Śrī Caitanya Mahāprabhu nám tento proces veľmi uľahčil: požiadal ľudí, aby spievali Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare / Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare, aby oddane slúžili Kṛṣṇovi a jedli iba jedlo obetované Božstvu. Ak sa niekto priamo zamestnáva duchovnými činnosťami, znamená to, že už preštudoval všetky vedske knihy a vyvodil z nich správny záver. L̍uďom, ktorí nemajú vedomie Kṛṣṇu a ktorí Mu neslúžia s láskou a oddanosťou, prikazujú vedske písma, čo majú a čo nemajú robiť. Človek by ich mal nasledovať. To sa nazýva riadiť sa podľa śāstier, alebo písiem. Śāstry nemajú štyri základné nedostatky, ktoré sú bežné u podmienenej duše — nedokonalé zmysly, sklon k podvádzaniu, omylnosť a prepadanie ilúzii. Tieto štyri základné nedostatky podmieneného života robia človeka nespôsobilým predkladať pravidlá a predpisy. Preto všetci svätci, ācāryovia a zbožné duše prijímajú pravidlá a príkazy śāstier, lebo tie sú dokonalé.
V Indii je mnoho skupín s najrôznejším duchovným poňatím. Všeobecne sa delia na dve skupiny — personalistov a impersonalistov. Obe tieto školy sa však riadia pokynmi Ved. Nemôžeme dosiahnuť dokonalosť, ak nenasledujeme tieto zásady. Kto pochopil zmysel śāstier, je považovaný za šťastného.
Pre ľudskú spoločnosť je nechuť k zásadám vedúcim k poznaniu Najvyššej Božskej Osobnosti príčinou jej pádu. Táto nechuť je najväčším prečinom v ľudskom živote. Preto nám māyā, hmotná energia Najvyššej Božskej Osobnosti, prináša neustále starosti v podobe trojakého utrpenia. Hmotná príroda pozostáva z troch kvalít. Človek sa musí povzniesť aspoň do kvality dobra, predtým, než sa mu otvorí cesta k poznaniu Najvyššieho Pána. Ak sa nedostane na úroveň kvality dobra, zostane v hmotnej kvalite nevedomosti a vášne, ktoré sú príčinou démonského života. Tí, ktorí sa nachádzajú v kvalite vášne a v kvalite nevedomosti, zosmiešňujú písma, svätcov i správne pochopenie Najvyššej Božskej Osobnosti. Nenasledujú pokyny duchovného učiteľa a o príkazy písiem sa nestarajú. Aj keď počuli o sláve oddanej služby, nepriťahuje ich. Aby sa povýšili, vytvárajú si vlastnú cestu. Toto sú príklady niektorých nedostatkov v ľudskej spoločnosti, vedúcich k démonskému životu. Ak sa však človeku pošťastí a nechá sa viesť pravým duchovným učiteľom cestou povýšenia sa, jeho život bude úspešný.
Takto končia Bhaktivedantove výklady šestnástej kapitoly Śrīmad Bhagavad-gīty, nazvanej „Božské a démonské povahy“.