KAPITOLA DRUHÁ

VERŠ 1: Sañjaya riekol: „Keď Madhusūdana, Kṛṣṇa videl Arjunu takto premoženého súcitom, veľmi zarmúteného a s očami zaliatymi slzami, preriekol nasledujúce slová.“

VERŠ 2: Vznešený riekol: „Ó, Arjuna, kde sa v tebe vzala nečistota, ktorá nie je hodna človeka, poznajúceho vyššie hodnoty života, a ktorá nevedie k vyšším planétam, ale k potupe?

VERŠ 3: Ó, syn Pṛthy, nepoddávaj sa tejto ponižujúcej nemohúcnosti, ktorá ti neprislúcha. Zanechaj tieto nízke slabosti srdca a povstaň, ó, hubiteľ nepriateľov.“

VERŠ 4: Arjuna riekol: „Ó, hubiteľ Madhua, ako mám v boji obrátiť šípy proti mužom, ako Bhīṣma a Droṇa, ktorí sú hodní mojej úcty, ó, ničiteľ všetkých odporcov?

VERŠ 5: Je lepšie živiť sa na tomto svete žobraním, než žiť za cenu životov vznešených duší, ktoré sú mojimi učiteľmi. Aj keď sú chamtiví, sú mi predsa nadriadení. Ak budú zabití, bude naša vojenská korisť poškvrnená krvou.

VERŠ 6: Ani nevieme, čo je lepšie — zvíťaziť, či podľahnúť. Keď zabijeme Dhṛtarāṣṭrových synov, ktorí tu stoja pred nami na bojisku, potom ani my sami nebudeme chcieť ďalej žiť.

VERŠ 7: Teraz som zmätený a neviem, čo je mojou povinnosťou, a od slabosti som stratil všetku rozvahu. V tejto situácii sa Ťa pýtam — povedz mi jasne, čo je pre mňa najlepšie. Teraz som Tvojím žiakom a Tebe odovzdanou dušou. Prosím, pouč ma.

VERŠ 8: Nenachádzam nič, čo by mohlo zahnať zármutok, od ktorého mi vysychajú zmysly. Nemohol by som sa ho zbaviť, ani keby som získal prekvitajúce kráľovstvo na zemi a moc polobohov v nebi.“

VERŠ 9: Sañjaya riekol: „Po týchto slovách, povedal Arjuna, hubiteľ nepriateľov, Kṛṣṇovi:`Nebudem bojovať, ó, Govinda.' a zmĺkol.

VERŠ 10: Ó, potomok Bharatov, v tej chvíli, uprostred oboch vojsk, prehovoril usmievajúci sa Kṛṣṇa ku skľúčenému Arjunovi nasledujúce slová.“

VERŠ 11: Vznešený riekol: „Zatiaľ, čo prednášaš učené slová, nariekaš nad niečím, čo nie je hodné zármutku. Múdri nesmútia ani nad živými, ani nad mŕtvymi.

VERŠ 12: Nikdy sa veru nestalo, že by nebolo Mňa, teba či týchto kráľov; a nikdy sa ani nestane, že by sme raz prestali existovať.

VERŠ 13: Tak, ako vtelená duša prechádza v tomto tele z detstva do mladosti a do staroby, prechádza tiež duša v okamihu smrti do iného tela. Múdry človek sa touto zmenou nedá zmiasť.

VERŠ 14: Ó, syn Kuntī, krátkodobé radosti a bolesti prichádzajú a odchádzajú ako leto a zima. Pochádzajú zo zmyslových vnemov, ó, potomok Bharatov, a človek sa musí naučiť znášať ich a nenechať sa nimi rozrušovať.

VERŠ 15: Ó, najlepší z mužov, Arjuna, ten, koho nerozruší ani radosť, ani bolesť a kto za každých okolností zostáva pokojný, je nepochybne hodný oslobodenia.

VERŠ 16: Tí, ktorí vidia pravdu, dospeli k záveru, že to, čo je iluzórne (hmotné telo), je pominuteľné, a to, čo je večné (duša), sa nemení. K tomuto záveru dospeli, keď študovali povahu jedného i druhého.

VERŠ 17: Vedz, že to, čo preniká celým telom, je nezničiteľné. Nikto nemôže zničiť nehynúcu dušu.

VERŠ 18: Hmotné telo tejto nezničiteľnej, nezmerateľnej a večnej živej bytosti istotne pominie, preto bojuj, ó, potomok Bharatov.

VERŠ 19: Nevedomý je ten, kto si myslí, že živá bytosť môže zabiť alebo byť zabitá. Kto dosiahol poznanie, vie, že duša ani nezabíja, ani nemôže byť zabitá.

VERŠ 20: Duša sa nerodí, ani nikdy neumiera. Nikdy nevznikla, nikdy nevzniká a ani nikdy nevznikne. Je nezrodená, večná, trvalá a pôvodná. Nezahynie, keď je telo zabité.

VERŠ 21: Ó, Pārtha, ako môže človek, ktorý vie, že duša je nezničiteľná, nezrodená, večná a nemenná, niekoho zabiť alebo dať niekoho zabiť?

VERŠ 22: Ako si človek oblieka nové šaty a odkladá staré, tak aj duša prijíma nové hmotné telá a odkladá staré a neužitočné.

VERŠ 23: Dušu nikdy nemožno žiadnou zbraňou rozťať na kúsky, spáliť ohňom, premočiť vodou či vysušiť vetrom.

VERŠ 24: Individuálna duša je nezničiteľná, nerozpustná a nemožno ju ani spáliť, ani vysušiť. Je trvalá, všadeprítomná, nemenná, nehybná a večne rovnaká.

VERŠ 25: Vraví sa, že duša je neviditeľná, nepredstaviteľná a nemenná. Keď to všetko vieš, nemal by si bedákať nad telom.

VERŠ 26: Ak si však myslíš, že duša (alebo príznaky života) sa zakaždým rodí a potom navždy umiera, ani tak nemáš žiadny dôvod žialiť, ó, bojovník mocných paží.

VERŠ 27: Pre toho, kto sa narodil, je smrť celkom istá a ten, kto zomrel, sa celkom iste narodí. Preto by si nemal bedákať pri plnení svojej nevyhnutnej povinnosti.

VERŠ 28: Všetky stvorené bytosti sú na počiatku neprejavené, v prechodnom štádiu sú prejavené a po zničení opäť neprejavené. Prečo teda nariekať, ó, potomok Bharatov?

VERŠ 29: Niektorí sa na dušu pozerajú ako na zázračnú, iní o nej hovoria ako o zázračnej a ďalší o nej počujú ako o zázračnej. Pritom niektorí, hoci o nej počuli, nedokážu ju pochopiť.

VERŠ 30: Ó, potomok Bharatov, duša, ktorá pretrváva v tele, je večná a nikdy nemôže byť zabitá. Preto za žiadnym tvorom nemusíš smútiť.

VERŠ 31: Po zvážení svojej kṣatriyskej povinnosti by si mal vedieť, že niet pre teba nič lepšieho, než bojovať podľa náboženských zásad; preto nemáš dôvod váhať.

VERŠ 32: Ó, syn Pṛthy, šťastní sú kṣatriyovia, ktorým sa naskytnú možnosti k boju, otvárajúce brány na nebeské planéty.

VERŠ 33: Ak sa však nezúčastníš tohto spravodlivého boja, prehrešíš sa zanedbaním svojich povinností a prídeš tak o svoju povesť bojovníka.

VERŠ 34: L̍udia si navždy budú rozprávať o tvojej potupe a pre váženú osobu je potupa horšia než smrť.

VERŠ 35: Veľkí generáli, ktorí si veľmi ctili tvoje meno a slávu, si budú myslieť, že si z bojiska odišiel iba zo strachu, a budú ťa považovať za zbabelca.

VERŠ 36: Tvoji nepriatelia ťa budú ohovárať mnohými nepeknými slovami a hanobiť tvoje schopnosti. Či snáď môže byť pre teba niečo bolestivejšie?

VERŠ 37: Ak ťa na bojisku zabijú, dosiahneš nebeské planéty; ak zvíťazíš, získaš pozemské kráľovstvo. Preto povstaň, ó, syn Kuntī, a odhodlane bojuj.

VERŠ 38: Bojuj, lebo to je tvojou povinnosťou; bojuj bez ohľadu na šťastie alebo nešťastie, zisk alebo stratu, víťazstvo alebo porážku; tak na seba neuvalíš hriech.

VERŠ 39: Až doposiaľ som ti vyložil toto poznanie analytickým štúdiom. Teraz počúvaj, ako ti ho vysvetlím z hľadiska konania bez túžby po plodoch svojej práce. Ó, syn Pṛthy, ak budeš konať s týmto poznaním, môžeš sa vyslobodiť zo zajatia činov.

VERŠ 40: V tomto úsilí niet straty alebo úbytku a i malý pokrok na tejto ceste môže človeka ochrániť pred najväčším nebezpečenstvom.

VERŠ 41: Tí, ktorí kráčajú touto cestou, sú odhodlaní vo svojej snahe a majú jediný cieľ. Ó, milované dieťa Kuruovcov, inteligencia nerozhodných je rozvetvená.

VERŠE 42-43: L̍udia s chabými znalosťami si hovejú vo vznešených slovách Ved, odporúčajúcich vykonávanie rôznych výnosných obradov, ktorých cieľom je dosiahnutie nebeských planét, moci a výhodného zrodenia. Keďže túžia po zmyslových pôžitkoch a po bohatstve, vravia, že nad to niet.

VERŠ 44: V mysli tých, ktorí príliš lipnú na zmyslových pôžitkoch a na hmotnom bohatstve a sú tým zmätení, sa nezrodí pevné odhodlanie oddane slúžiť Najvyššiemu Pánovi.

VERŠ 45: Vedy sa prevažne zaoberajú témami, ktoré patria do troch kvalít hmotnej prírody. Povznes sa nad tieto tri kvality, ó, Arjuna, a buď voči nim transcendentálny. Osloboď sa od všetkých dualít, vzdaj sa všetkých túžob po zisku a ochrane a spoznaj svoje pravé „ja“.

VERŠ 46: Všetky funkcie, ktoré plní malá studňa, splní v každom ohľade aj veľká vodná nádrž. Podobne môže byť zmysel Ved užitočný iba pre toho, kto pozná ich účel.

VERŠ 47: Máš právo vykonávať svoje predpísané povinnosti, no nemáš nárok na užívanie plodov svojich činov. Nikdy sa nepovažuj za príčinu výsledkov svojich činov a neviaž sa na nečinnosť.

VERŠ 48: Konaj si svoju povinnosť riadne, ó, Arjuna, zriekni sa pripútanosti a buď ľahostajný k úspechu či neúspechu. Taká vyrovnanosť sa nazýva yoga.

VERŠ 49: Ó, Dhanañjaya, pomocou oddanej služby sa zbav všetkých plodonosných činností a s týmto vedomím sa Mi odovzdaj. Poľutovaniahodní sú sebci, ktorí si chcú užívať plody svojej práce.

VERŠ 50: Človek zapojený v oddanej službe sa zbavuje dobrých i zlých činov už v tomto živote. Preto sa usiluj vykonávať yogu, ktorá je vrcholom umenia všetkých činností.

VERŠ 51: Vďaka tejto oddanej službe Bohu sa veľkí svätci alebo oddaní zbavujú výsledkov činov v hmotnom svete. Tak sa vyslobodzujú z kolobehu rodenia a smrti a dosahujú stav mimo všetkých utrpení (návratom k Bohu).

VERŠ 52: Až tvoja inteligencia prekoná húštinu klamu, staneš sa ľahostajným ku všetkému, čo už bolo vypočuté, ako i ku všetkému, čo má byť vypočuté.

VERŠ 53: Keď tvoju myseľ viac neznepokojujú vznešené slová Ved a zostáva pohrúžená v tranze sebarealizácie, vtedy dosiahneš božské vedomie.“

VERŠ 54: Arjuna riekol: „Ó, Keśava, ako možno spoznať človeka, ktorého vedomie zotrváva v transcendencii? Ako taký človek hovorí a aká je jeho reč? Ako sedí a ako chodí?“

VERŠ 55: Vznešený riekol: „Ó, Pārtha, keď sa človek vzdal všetkých druhov túžob po zmyslovom pôžitku, ktorá je výplodom mysle, a keď jeho očistená myseľ nachádza uspokojenie vo vlastnom „ja“, hovorí sa, že sa nachádza v čistom transcendentálnom vedomí.

VERŠ 56: Kto napriek trojakému utrpeniu zostáva pokojný, kto sa nedá strhnúť šťastím a zbavil sa záľub, strachu a hnevu, je svätcom vyrovnanej mysle.

VERŠ 57: Kto sa zbavil lipnutia na hmotnom svete, kto sa neraduje, keď uspeje, a ani nežiali, keď ho stretne zlo, je pevne umiestnený v dokonalom poznaní.

VERŠ 58: Skutočne upevnený v dokonalom vedomí je ten, kto dokáže svoje zmysly odpútať od zmyslových predmetov, podobne, ako keď korytnačka stiahne svoje údy pod pancier.

VERŠ 59: Vtelená duša môže byť obmedzená v zmyslovom užívaní, hoci túžba po zmyslových predmetoch zostáva. Keď však okúsi vyšší pôžitok, stratí chuť na zmyslové ukájanie a zotrváva v duchovnom vedomí.

VERŠ 60: Zmysly sú také mocné a búrlivé, ó, Arjuna, že násilne unášajú aj myseľ múdreho človeka, ktorý sa ich snaží ovládnuť.

VERŠ 61: Kto ovláda svoje zmysly a má ich vo svojej moci, kto upína svoje vedomie na Mňa, je známy ako človek stálej múdrosti.

VERŠ 62: Keď človek rozjíma nad zmyslovými objektami, priľne k nim. Z toho sa rodí žiadostivosť a zo žiadostivosti povstáva hnev.

VERŠ 63: Z hnevu vzniká ilúzia a z ilúzie zmätená pamäť. Keď je pamäť zmätená, dochádza k strate inteligencie a so zánikom inteligencie človek opäť poklesne na hmotnú úroveň.

VERŠ 64: No človek, ktorý je v styku so zmyslovými predmetmi bez toho, že by k nim bol pripútaný alebo ich nenávidel, a ovláda svoje zmysly dodržiavaním usmerňujúcich zásad slobody, môže dostať úplnú Pánovu milosť.

VERŠ 65: Pre toho, kto je takto pohrúžený vo vedomí Kṛṣṇu, prestane jestvovať trojnásobné utrpenie hmotného života a v tomto šťastnom stave sa jeho inteligencia čoskoro ustáli.

VERŠ 66: Človek, ktorý nie je s Najvyšším spojený vedomím Kṛṣṇu, nemôže mať ani transcendentálnu inteligenciu, ani stálu myseľ, bez ktorej nemožno dosiahnuť pokoj. A ak nemá pokoj, ako môže očakávať šťastie?

VERŠ 67: Tak ako loď na vode odveje silný vietor, tak i jeden z neovládnutých zmyslov, na ktorý sa sústredila myseľ, môže odniesť rozum človeka.

VERŠ 68: Ó, bojovník mocných paží, preto je ten, ktorého zmysly sú odvrátené od zmyslových predmetov, určite človekom stáleho rozumu.

VERŠ 69: Čo je pre všetky bytosti nocou, je dobou bdenia pre toho, kto sa ovláda, a čo je pre všetky bytosti časom bdenia, je nocou pre osvieteného svätca.

VERŠ 70: Mier môže dosiahnuť iba ten, kto sa nenechá vyrušovať nepretržitými prúdmi žiadostivosti, vlievajúcimi sa ako rieky do oceánu, ktorý napriek tomu zostáva vo svojom základe nehybný — a nie ten, kto sa snaží uspokojovať svoje túžby.

VERŠ 71: Človek, ktorý zanechal všetky túžby po zmyslovom pôžitku a žije bez žiadostí, ktorý sa zbavil vlastníckeho pocitu a falošného ega — iba ten dosiahne skutočný mier.

VERŠ 72: Ó, syn Pṛthy, toto je cesta duchovného a zbožného života a kto po nej kráča, nepodlieha klamu. Ak sa človek nachádza v tomto stave i v okamihu smrti, môže vstúpiť do Božieho kráľovstva.“