VERŠ 6

V predchádzajúcom verši hovoril Kṛṣṇa o neobyčajnosti Svojho narodenia — môže sa zjaviť ako obyčajný tvor a pritom si pamätať všetky Svoje niekdajšie „narodenia“, zatiaľ čo obyčajný človek si nepamätá ani to, čo robil pred pár hodinami. Keď sa niekoho opýtame, čo robil včera o tomto čase, len veľmi ťažko nám ihneď odpovie. Musel by určite svoju pamäť dobre ponamáhať, aby si spomenul, čo robil včera v danej chvíli. Napriek tomu sa niekto odvažuje tvrdiť, že je Boh alebo Kṛṣṇa. Nemali by sme sa však nechať pomýliť týmto nezmyselným tvrdením.

Śrī Kṛṣṇa opäť vysvetľuje Svoju podobu (prakṛti). Prakṛti znamená príroda a tiež vlastná skutočná podoba, označovaná ako svarūpa. Pán hovorí, že prichádza na tento svet vo Svojom vlastnom tele; nemení Svoje telo ako obyčajné bytosti, ktoré prechádzajú z jedného tela do druhého. Všetky hmotne podmienené duše majú v tomto živote určité telo, ale v ďalšom živote dostanú iné. Kṛṣṇa, Najvyšší Pán, nie je podriadený tomuto zákonu, keď zostúpi do hmotného sveta vo Svojej pôvodnej večnej podobe s dvoma rukami, v ktorých drží flautu. Jeho večné telo nie je znečistené stykom s hmotným svetom. Aj keď sa zjavuje vo Svojom transcendentálnom tele a je Pánom vesmíru, zdá sa, že sa narodil ako hociktorý iný smrteľník. Hoci Jeho telo nezaniká, zdá sa, že dospieva z dieťaťa na chlapca a z chlapca na mládenca. Nikdy neprekročí mládenecký vek. To je Jeho zvláštna vlastnosť. V čase bitky na Kurukṣetre mal už veľa vnukov a podľa našej časomiery bol už pomerne starý. Napriek tomu však vyzeral ako mladý muž okolo dvadsiatich, dvadsiatich piatich rokov. Kṛṣṇu nikdy neuvidíme ako starca, pretože nikdy nezostarne ako my, aj keď je najstaršou osobou v celom stvorení. Jeho telo alebo inteligencia nezanikajú a ani sa nemenia. Śrī Kṛṣṇa má stále rovnakú nezrodenú a večnú podobu, plnú blaženosti a poznania, aj keď sa nachádza v hmotnom svete. Zjavuje a stráca sa pred naším zrakom ako Slnko, ktoré vychádza a vzápätí sa objaví pred našimi očami, aby pomaly opäť zmizlo z nášho dohľadu. Zdá sa nám, že Slnko „zapadlo“, pretože je mimo nášho zorného poľa, a že vyšlo, pretože sa objavilo pred naším zrakom, ale v skutočnosti Slnko neopúšťa svoje miesto na oblohe. Toto zdanie spôsobuje nedokonalosť našich obmedzených zmyslov. Keďže sa Kṛṣṇove zjavenia a odchody tak líšia od zjavení a odchodov obyčajnej živej bytosti, je jasné, že Śrī Kṛṣṇa je svojou vnútornou energiou večný, plný poznania a blaženosti a že Ho hmotná príroda nikdy neovplyvní. Vedy tiež potvrdzujú, že Najvyššia Božská Osobnosť, Kṛṣṇa, je nezrodený, hoci sa stále akoby rodí v mnohých podobách. Aj vedska doplnková literatúra potvrdzuje, že Pánovo telo sa nikdy nemení, aj keď sa zdá, že sa Pán rodí. Śrīmad-Bhāgavatam opisuje, ako sa Kṛṣṇa zjavil Svojej matke ako Nārāyaṇa so štyrmi rukami a šiestimi vznešenými vlastnosťami. Jeho zjavenie v pôvodnej večnej podobe je Jeho bezpríčinnou milosťou, ktorú dáva živým bytostiam, aby sa mohli sústrediť na Najvyššieho Pána takého, aký je, a nie na mentálne výmysly či imaginácie, ktoré impersonalisti mylne považujú za Jeho podoby. Podľa slovníka Viśva-kośa sa bezpríčinná milosť Boha označuje slovami māyā alebo ātma-māyā. Pán si je vedomý všetkých Svojich niekdajších zjavení a odchodov, ale obyčajná živá bytosť zabudne všetko o svojom predchádzajúcom tele, len čo získa nové. Kṛṣṇa zostáva vždy Pánom všetkého tvorstva a tu na Zemi robí podivuhodné a nadprirodzené činy. Preto vždy zostáva tou istou Absolútnou Pravdou a Jeho vlastnosti, Jeho telo alebo Jeho podoba a On samotný sa od seba nikdy nelíšia. Môžeme sa spýtať, prečo sa Pán zjavuje v tomto hmotnom svete a opäť ho opúšťa. To Kṛṣṇa vysvetlí v nasledujúcom verši.