VERŠ 15

V Bhagavad-gīte sa hovorí, že človek môže prekonať prísne zákony hmotnej prírody jednoducho tak, že sa odovzdá lotosovým nohám Śrī Kṛṣṇu, Najvyššej Božskej Osobnosti. Môžeme sa teda spýtať, ako je možné, že sa učení filozofi, vedci, obchodníci, vládni činitelia a ostatní vodcovia spoločnosti neodovzdajú lotosovým nohám Śrī Kṛṣṇu, všemocnej Božskej Osoby? Títo ľudia sa rôznymi spôsobmi snažia dosiahnuť mukti, vyslobodenie zo zákonov hmotnej prírody. Stroja veľké plány a veľa rokov a životov sa veľmi vytrvalo snažia. No ak je možné dosiahnuť vyslobodenie jednoduchým odovzdaním sa Kṛṣṇovi, prečo potom títo inteligentní, ťažko pracujúci vodcovia neprijmú túto jednoduchú metódu?

Bhagavad-gītā na to odpovedá veľmi jasne. Skutočne učení vodcovia spoločnosti ako sú Brahmā, Śiva, Kapila, Kumārovia, Manu, Vyāsa, Devala, Asita, Janaka, Prahlāda, Bali a neskôr Madhvācārya, Rāmānujācārya, Śrī Caitanya Mahāprabhu a mnohí ďalší, ktorí sú skutočnými filozofmi, vedcami, politikmi, učencami a administrátormi, sa odovzdajú lotosovým nohám Najvyššej Osoby, všemocnej autority. Tí však, ktorí sa vydávajú za filozofov, vedcov, politikov, vzdelancov a tak ďalej, aby si vylepšili svoje hmotné pomery, sa nikdy nevydajú na cestu Najvyššieho Pána, ani nekonajú podľa Jeho plánu. Keďže títo ľudia nemajú ani poňatie o Bohu, jednoducho stroja svetské plány a prehlbujú tak problémy hmotného sveta v snahe riešiť ich. Hmotná energia (príroda) je však taká mocná, že sa môže spriečiť neoprávneným plánom ateistov a zničiť úsilie „plánovacích komisií“.

Týchto ateistických „plánovačov“ opisuje Kṛṣṇa slovom duṣkṛtinaḥ, neznabohovia, t.j. opak tých, ktorí vykonávajú záslužnú prácu (kṛti — záslužná činnosť). Ateistický plánovač je niekedy veľmi inteligentný a obdivuhodný, lebo na všetky veľké plány, dobré i zlé, je potrebná inteligencia. Keďže však svoju inteligenciu používa nevhodne, teda proti vôli Najvyššieho Pána, volá sa duśkṛtī, čo naznačuje, že svoju inteligenciu a snahu používa nesprávne.

V Bhagavad-gīte sa jasne hovorí, že hmotná energia koná všetko podľa pokynov Najvyššieho Pána. Nemá žiadnu nezávislú silu; je ako tieň, ktorý sa pohybuje podľa pohybu predmetu, ktorý ho vrhá. Napriek tomu je hmotná príroda veľmi mocná a ateista pre svoju bezbožnosť nemôže pochopiť, ako pracuje, a nepozná ani božský plán Najvyššieho Pána. Keďže je v zajatí ilúzie a ovplyvňujú ho kvality vášne a nevedomosti, všetky jeho plány sú odsúdené k zániku. Tak to bolo aj s Hiraṇyakaśipuom a Rāvaṇom. Hoci boli obaja veľkí vedci, filozofi, politici a vzdelanci, ich plány boly zmarené. Títo neveriaci ľudia sa rozdeľujú na štyri skupiny:

1. Slovom mūḍha sa označujú ľudia očividne hlúpi, podobní ťažko pracujúcim oslom. Sami si chcú užívať plody svojej práce a nechcú ich obetovať Najvyššiemu. Typické ťažné zviera je osol, ktorého pán núti ťažko pracovať vo dne v noci. Osol je spokojný, keď môže naplniť svoj žalúdok trochou trávy, chvíľku si zdriemnuť so strachom, že od pána dostane bičom, a svoj pohlavný pud ukája s rizikom, že ho oslica kopne. Niekedy vyspevuje svoju poéziu či filozofiu, ale jeho hýkanie iba vyrušuje ostatných. V tejto situácii sa nachádza ten, kto pracuje kvôli plodom a nevie, pre koho by mal v skutočnosti pracovať. Nevie, že karma (čin) je určená pre yajñu (obeť).

L̍udia, ktorí vo dne v noci ťažko pracujú, aby si splnili povinnosti, ktoré sami vymysleli, často tvrdia, že nemajú čas počúvať o nesmrteľnosti živej bytosti. Hoci sa títo hlúpi ľudia môžu tešiť iba z malého zlomku svojho ťažko získaného výsledku, považujú pominuteľné hmotné pôžitky za to najdôležitejšie v živote. Niekedy pracujú pre hmotný zisk bez prestávky, a aj keď majú žalúdočné vredy, ťažkosti s trávením a sotva čas na jedlo, pracujú vo dne v noci, len aby uspokojili svoje iluzórne plány. Neuvedomujú si, kto je ich skutočným pánom, a strácajú svoj drahocenný čas slúžením mamonu. Nanešťastie sa nikdy neodovzdajú Najvyššiemu Pánovi všetkých pánov a nikdy si neurobia čas, aby mohli o ňom načúvať zo správnych zdrojov. Tak ako prasa dáva prednosť výkalom pred sladkosťami z masla a cukru, dáva aj hlúpy materialista prednosť rôznym, pre zmysly príťažlivým, pominuteľným senzáciám svetského charakteru. No len veľmi zriedka si nájde čas počúvať o večnej živej sile, ktorá hýbe hmotným svetom.

2. Druhá skupina neznabohov sa volá narādhama, čo znamená „najnižší z ľudí“. Nara znamená človek a adhama najnižší. Z 8 400 000 druhov živých tvorov je ľudských 400 000. Medzi nimi je veľa nižších foriem ľudského života, ktoré sú vlastne necivilizované. K civilizovaným ľuďom patria tí, ktorí sa chovajú podľa predpísaných zásad spoločenského, politického a náboženského života. Do tejto skupiny patria sociálne a politicky uvedomelí ľudia, ktorí však nemajú žiadne duchovné zásady. Také náboženstvo neuznávajúce osobného Boha nie je náboženstvom, pretože zmyslom náboženstva je spoznať Absolútnu Pravdu a vzťah k Nej. Śrī Kṛṣṇa jasne hovorí v Bhagavad-gīte, že niet vyššej autority než je On a že On je Absolútna Pravda. Civilizovaný ľudský život je určený na to, aby umožnil človeku prebudiť stratené vedomie o jeho večnom vzťahu k všemocnej Absolútnej Pravde, Božskej Osobnosti, Śrī Kṛṣṇovi. Kto na túto možnosť zabúda, je označovaný ako narādhama.

Zo zjavených písiem sa dozvedáme, že kým je dieťa v matkinom lone (čo je dosť nepríjemná situácia), prosí Boha o vyslobodenie a sľubuje, že bude uctievať iba Jeho, len čo sa dostane von. Pre každú živú bytosť je celkom prirodzené modliť sa k Bohu, keď sa nachádza v ťažkej situácii, lebo všetky bytosti sú s Ním večne späté. Pod vplyvom māye, iluzórnej energie, však dieťa po pôrode zabudne na ťažkosti narodenia a na svojho vysloboditeľa.

Potom je povinnosťou rodičov, aby v deťoch zobudili spiace vedomie Boha. V Manu-smṛti, ktoré je vodítkom náboženského života, sa uvádza desať očisťovacích spôsobov určených na prebudenie vedomia Boha vo varṇāśramskej spoločnosti. Dnes sa však nikto prísne neriadi podľa týchto zásad, a preto sú takmer všetci ľudia (99,9 percent) na veľmi nízkej úrovni.

Keď sa z celej spoločnosti stanú narādhamovia, prirodzene sa ich takzvané vzdelanie a veda stanú vplyvom všemocnej hmotnej energie bezcenné. Podľa Bhagavad-gīty je učený ten, kto na múdreho brāhmaṇa, psa, kravu, slona či pojedača psov hľadí rovnako. Taký pohľad má čistý oddaný.

Śrī Nityānanda Prabhu, ktorý je inkarnáciou Boha v podobe dokonalého učiteľa, oslobodil dvoch typických narādhamov, bratov Jagāya a Mādhāya, a tak ukázal, ako môže byť čistý oddaný milosrdný k najnižším z ľudských tvorov. Takže aj najnižší z ľudí, ktorého zavrhol samotný Pán, môže obnoviť svoje duchovné vedomie vďaka milosti oddaného.

Śrī Caitanya Mahāprabhu odporúčal ľuďom pri kázaní láskyplnej oddanej služby (bhāgavata-dharma), aby pozorne načúvali posolstvu Najvyššieho Pána. Bhagavad-gītā tvorí jadro tohto posolstva. Aj najnižší z ľudí môžu dosiahnuť vyslobodenie pokorným načúvaním. Nanešťastie však odmietajú počúvať tieto pokyny, nehovoriac o odovzdaní sa Pánovej vôli. Narādhamovia úplne zanedbávajú túto najdôležitejšiu povinnosť človeka.

3. Tretia skupina neveriacich sa nazýva māyayāpahṛta-jñānaḥ, teda ľudia, ktorých obsiahle poznanie vyšlo nazmar vplyvom iluzórnej hmotnej energie. Títo ľudia bývajú zvyčajne veľmi učení filozofi, básnici, spisovatelia, vedci a podobne, no iluzórna energia ich zviedla na scestie, a preto konajú proti vôli Najvyššieho Pána.

V dnešnej dobe je ich veľa, dokonca aj medzi „znalcami“ Bhagavad-gīty. Śrī Kṛṣṇa v Bhagavad-gīte jasne a zrozumiteľne hovorí, že On je Najvyššia Božská Osobnosť, že sa Mu nikto nevyrovná a že nikto nie je mocnejší než On. On je tiež otcom Brahmu, praotca ľudského pokolenia. V skutočnosti sa o Kṛṣṇovi hovorí, že nie je len Brahmovým otcom, ale aj otcom všetkých životných druhov. Je príčinou neosobného Brahmanu i lokalizovanej Paramātmy, ktorá sídli v srdciach všetkých bytostí ako Nadduša. Najvyšší Pán, Śrī Kṛṣṇa, je pôvodný zdroj všetkého a všetkým odporúča, aby sa odovzdali Jeho lotosovým nohám. Napriek všetkým týmto jasným výrokom hanobia ľudia z tejto skupiny Najvyššieho Pána a považujú Ho za obyčajného človeka. Nevedia, že ľudské telo, táto výsadná podoba, je stvorené podľa večnej a transcendentálnej podoby Najvyššieho Pána.

Okrem toho sa pokúšajú o neoprávnené výklady Bhagavad-gīty, ktoré sú chybné, lebo nie sú v postupnosti duchovných učiteľov, a sú teda iba prekážkou na ceste k duchovnému poznaniu. Títo zblúdilí komentátori sa neodovzdajú Kṛṣṇovi a ani ostatných neučia riadiť sa touto základnou zásadou.

4. Posledná skupina neznabohov sa nazýva āsuraṁ bhāvam āśritaḥ, čiže ľudia s démonskou mentalitou. Tento druh ľudí je doslova ateistický. Niektorí z nich tvrdia, že Najvyšší Pán nemôže nikdy zostúpiť do hmotného sveta, ale nemôžu podať jediný dôkaz, prečo by to nebolo možné. Iní zas tvrdia, že Boh, Najvyššia Absolútna Pravda, je podrobený neosobnému rysu, hoci Bhagavad-gītā tvrdí pravý opak. Títo ateisti závidia Najvyššej Božskej Osobnosti, a preto predkladajú falošné „inkarnácie“, ktoré sú výtvorom ich mozgu. L̍udia, ktorých životnou zásadou je zosmiešňovať Božskú Osobnosť, sa nikdy nemôžu odovzdať lotosovým nohám Śrī Kṛṣṇu.

Śrī Yāmunācārya Albandaru z južnej Indie sa modlil: „Môj Pane! L̍udia, ktorých priťahujú ateistické zásady, Ťa nespoznajú napriek tomu, že máš neobyčajné vlastnosti, podoby a činnosti, napriek tomu, že je Tvoja existencia potvrdená vo všetkých zjavených písmach v kvalite dobra a napriek tomu, že Ťa uznávajú slávne osobnosti, ktoré sú známe svojimi duchovnými znalosťami v transcendentálnej vede a zbožnými vlastnosťami.“

Preto sa (1) ľudia očividne hlúpi, (2) najnižší z ľudí, (3) oklamaní špekulanti a (4) zarytí ateisti, napriek radám písiem a autorít nikdy neodovzdajú lotosovým nohám Najvyššieho Pána.