VERŠ 31
na ca śreyo ’nupaśyāmi
hatvā sva-janam āhave
na kāṅkṣe vijayaṁ kṛṣṇa
na ca rājyaṁ sukhāni ca
na — ani; ca — tiež; śreyaḥ — dobre; anupaśyāmi — predvídam; hatvā — zabitím; sva-janam — vlastných príbuzných; āhave — v boji; na — ani; kāṅkṣe — túžim; vijayam — víťazstvo; kṛṣṇa — ó, Kṛṣṇa; na — ani; ca — tiež; rājyam — kráľovstvo; sukhāni — šťastný z toho; ca — tiež.
Nevidím nič dobrého na tom, že v boji zabijem svojich vlastných príbuzných. Môj milý Kṛṣṇa, ako môžem túžiť po nejakom ďalšom víťazstve, kráľovstve alebo šťastí?
Keďže podmienené duše nevedia, že ich vlastný prospech je vo Viṣṇuovi (v Kṛṣṇovi), sú spútané hmotnými a telesnými vzťahmi a domnievajú sa, že v takom stave môžu byť šťastné. Vo svojej ilúzii zabúdajú, že Kṛṣṇa je príčinou aj hmotného šťastia. Zdá sa, že Arjuna zabudol i na mravné zásady, ktoré platia pre kṣatriyov. Sú dva druhy ľudí, ktorým je dovolené vstúpiť na mocné a žiarivé Slnko. Sú to kṣatriyovia, ktorí zahynú priamo na bojisku na Kṛṣṇov osobný pokyn, a sannyāsīni, ktorí žili v odriekaní, plne odovzdaní duchovnému zdokonaľovaniu sa. Arjuna nechcel zabiť ani svojich nepriateľov, a už vôbec nie svojich príbuzných. Myslel si, že keď ich zabije, nebude mať v živote už žiadnu radosť. Preto sa mu nechcelo bojovať, tak ako sa človeku, ktorý nie je hladný, nechce variť. Rozhodol sa teda odísť do lesa, aby tam sklamaný žil osamote. Ako kṣatriya však potreboval kráľovstvo, aby naplnil svoj život, lebo nie je možné, aby sa kṣatriya zamestnal inak. Arjuna však žiadne kráľovstvo nemal a jeho jedinou možnosťou bolo získať bojom proti svojím bratancom a bratom kráľovstvo, ktoré pôvodne zdedil po svojom otcovi. Keďže to však Arjuna nechcel urobiť, nezostávalo mu nič iné, než odísť do lesa a žiť ako pustovník.