VERŠ 3

Ako sa uvádza v treťom verši siedmej kapitoly, manuṣyāṇāṁ sahasreṣu kaścid yatati siddhaye: osoby, ktoré sa snažia povýšiť na úroveň duchovnej realizácie, nie sú obyčajnými ľuďmi. Stoja nad miliónmi a miliónmi bežných ľudí, ktorí nemajú ani potuchy o duchovnej realizácii. Z tých, ktorí sa skutočne snažia poznať svoju duchovnú identitu, je duchovne vyspelý ten, kto vie, že Kṛṣṇa je vlastníkom všetkého a že je nezrodená Najvyššia Božská Osobnosť. Iba na tejto úrovni, keď človek dokonale poznal Kṛṣṇov majestát, môže byť úplne oslobodený od všetkých následkov za hriešne činnosti.

Kṛṣṅa je tu označený slovom aja, čo znamená nezrodený. V druhej kapitole boli slovom aja označené aj živé bytosti, no medzi nimi a Kṛṣṇom je rozdiel. Kṛṣṇa sa líši od živých bytostí, ktoré sa rodia a umierajú vzhľadom na svoje hmotné putá. Podmienené duše menia svoje telá, no Kṛṣṇovo telo sa nemení. Aj keď sa Kṛṣṇa zjaví v tomto svete, nenarodí sa, a preto sa v štvrtej kapitole hovorí, že vďaka Svojej vnútornej energii nepodlieha nadvláde nižšej hmotnej energie, ale zostáva vždy vo vyššej energii.

Slová vetti loka maheśvaram v tomto verši naznačujú, že Kṛṣṇa je najvyšší majiteľ hviezdnych sústav vo vesmíre. Existoval pred stvorením a od Svojho stvorenia sa líši. Všetci polobohovia v tomto svete boli stvorení, ale čo sa týka Kṛṣṇu, hovorí sa, že stvorený nebol. Preto je rozdiel medzi Kṛṣṇom a takými veľkými polobohmi, ako je Brahmā alebo Śiva. Keďže Kṛṣṇa je stvoriteľom dokonca i Brahmu a Śivu a všetkých ostatných polobohov, je Najvyššou Osobou všetkých planét.

Śrī Kṛṣṇa sa teda líši od toho, čo bolo stvorené, a kto ho takto pozná, bude ihneď oslobodený od všetkých následkov za hriešne činnosti. Človek musí zanechať hriešnych činností, aby mohol pochopiť Najvyššieho Pána, ktorý nemôže byť pochopený nijakým iným spôsobom, než oddanou službou, čo potvrdzuje aj Bhagavad-gītā.

Nesmieme považovať Kṛṣṇu za obyčajného človeka. Už sme hovorili o tom, že iba hlupáci Ho považujú za človeka. Tá istá vec je tu vysvetlená iným spôsobom. Človek, ktorý nestratil rozum a je natoľko inteligentný, aby pochopil pravú podstatu Boha, je vždy zbavený následkov za hriešne činnosti.

Ak je Devakī Kṛṣṇova matka, ako je potom možné, že Kṛṣṇa je nezrodený? To je vysvetlené v Śrīmad-Bhāgavatame. Keď sa Kṛṣṇa zjavil pred Devakī a Vasudevom, nenarodil sa ako obyčajné dieťa. Zjavil sa vo Svojej pôvodnej podobe a potom sa premenil na obyčajné batoľa.

Všetko, čo sa deje pod Kṛṣṇovým vedením, je transcendentálne a nemôže byť znečistené hmotnými reakciami, ktoré môžu byť buď dobré, alebo zlé. Myslieť si, že v hmotnom svete jestvujú dobré a zlé veci, je viac-menej výmysel, pretože v hmotnom svete nejestvuje nič dobré, všetko je nepriaznivé, pretože samotná povaha hmotného sveta je nepriaznivá. Iba len si predstavujeme, že jestvuje niečo priaznivé. Skutočné šťastie spočíva výlučne v činnostiach pre potešenie Kṛṣṇu v duchu služby s plnou oddanosťou.

Ak chceme byť šťastní, musíme konať pod vedením Najvyššieho Pána, ktoré môžeme nájsť v autoritatívnych písmach, ako je Śrīmad-Bhāgavatam a Bhagavad-gītā, alebo ho môžme získať od pravého duchovného učiteľa. Nakoľko duchovný učiteľ je predstaviteľom Najvyššieho Pána, jeho pokyny sa nelíšia od pokynov Najvyššieho Pána. Duchovný učiteľ, svätci a písma hlásajú tú istú cestu a nikdy si neprotirečia. Na rozdiel od dobrých a zlých skutkov hmotného sveta nemajú skutky pod takým vedením nijaké hmotné následky. Transcendentálny postoj oddaného je skutočným odriekaním a to sa nazýva sannyāsa. V prvom verši šiestej kapitoly Bhagavad-gīty bolo povedané, že ten, kto jedná z povinnosti na príkaz Najvyššieho Pána, a kto nevyhľadáva plody svojej práce (anāśritaḥ karma-phalam), si skutočne odrieka. Kto vykonáva skutky pod vedením Najvyššieho Pána, je skutočný sannyāsīn a yogīn, a nie ten, kto sa za sannyāsīna a yogīna iba vydáva.