Úvod

Narodil som sa v najtemnejšej nevedomosti a môj duchovný učiteľ mi otvoril oči pochodňou poznania. Vzdávam mu svoju hlbokú úctu.

Kedy mi Śrīla Rūpa Gosvāmī Prabhupāda, ktorý v tomto hmotnom svete založil misiu, aby tak splnil želanie Śrī Caitanyu Mahāprabhua, poskytne ochranu pri svojich lotosových nohách?

Klaniam sa v hlbokej úcte lotosovým nohám svojho duchovného učiteľa a všetkým vaiṣṇavom. Vzdávam svoju úctu lotosovým nohám Śrīlu Rūpu Gosvāmīho i jeho staršiemu bratovi Sanātanovi Gosvāmīmu, ďalej Raghunāthovi Dāsovi a Raghunātha Bhaṭṭovi, Gopālovi Bhaṭṭovi a Śrīlovi Jīvovi Gosvāmīmu. S hlbokou úctou sa klaniam Pánovi Kṛṣṇovi Caitanyovi a Pánovi Nityānandovi, ako aj Advaitovi Ācāryovi, Gadādharovi, Śrīvāsovi a ostatným Pánovým spoločníkom. S úctou sa klaniam Śrīmatī Rādhārānī a Śrī Kṛṣṇovi a ich družkám Śrī Lalite a Viśākhe.

Ó, Kṛṣṇa, si priateľom trpiacich a pôvodom stvorenia. Si pánom gopiī a milencom Rādhārānī. Vzdávam Ti svoju hlbokú úctu.

Vzdávam svoju hlbokú úctu Śrīmatī Rādhārānī, vṛndāvanskej kráľovnej, ktorej pleť je ako tekuté zlato. Si dcérou kráľa Vṛṣabhānua a si veľmi drahá Pánovi Kṛṣṇovi.

Vzdávam svoju hlbokú úctu všetkým Bohu oddaným vaiṣṇavom, ktorý podobne ako strom prianí dokážu splniť priania všetkých a sú plní súcitu k padlým dušiam.

Hlboko sa klaniam Śrī Kṛṣṇovi Caitanyovi, Prabhu Nityānandovi, Śrī Advaitovi, Gadādharovi, Śrīvāsovi a všetkým ostatným, ktorí nasledujú cestu oddanosti.

Bhagavad-gītā je známa tiež pod názvom Gītopaniṣad. Je jadrom vedskeho poznania a je jednou z najdôležitejších Upaniṣad. V súčasnosti existuje veľa komentárov k Bhagavad-gīte, a preto môže celkom prirodzene vzniknúť otázka, či je ďalší komentár opravdu nutný. Pokúsim sa celú vec objasniť. Nedávno ma jedna američanka poprosila, aby som jej odporučil nejaký anglický preklad Bhagavad-gīty. Prirodzene, že existuje mnoho vydaní Bhagavad-gīty, no z tých, ktoré som videl, a to nielen tu v Amerike, ale aj v Indii, sa ani jedno nedá považovať za celkom vierohodné, pretože takmer do všetkých týchto komentárov vložili autori svoje vlastné názory, zabúdajúc na skutočný duchovný zmysel Bhagavad-gīty.

Duch Bhagavad-gīty je predložený v Bhagavad-gīte samotnej. Tu je názorný príklad: Ak chceme užívať určitý liek, musíme sa riadiť predpísaným receptom. Nemôžeme užívať liek podľa vlastného uváženia alebo podľa rád priateľov. Liek sa musí užívať podľa predpísaného receptu alebo podľa pokynov lekára. Podobne Bhagavad-gītu musíme prijať podľa pokynov, ktoré stanovil jej rečník. Rečníkom Bhagavad-gīty je Pán Śrī Kṛṣṇa. Na každej strane Bhagavad-gīty je Kṛṣṇa prijímaný ako Najvyššia Božská Osobnosť, Bhagavān. Slovom bhagavān sa niekedy označuje neobyčajne mocná osoba alebo poloboh, ale v tomto prípade bhagavān nepochybne znamená, že Pán Śrī Kṛṣṇa nie je iba významná osobnosť, ale zároveň Najvyšší Pán osobne, s čím súhlasia všetci veľkí ācāryovia (duchovní učitelia), ako napríklad Śaṅkarācārya, Rāmānujācārya, Madhvācārya, Nimbārka Svāmī, Śrī Caitanya Mahāprabhu a mnoho iných autorít vedskeho poznania v Indii. V Bhagavad-gīte Kṛṣṇa o Sebe hovorí, že je Najvyššia Božská Osobnosť, a ako takého Ho prijíma Brahma-saṁhitā i všetky Purāṇy, najmä Śrīmad-Bhāgavatam, ktorý je známy ako Bhāgavata-Purāṇa (kṛṣṇas tu bhagavān svayam). Preto by sme mali Bhagavad-gītu prijať tak, ako nám to odporúča Najvyššia Božská Osobnosť.

V štvrtej kapitole Bhagavad-gīty (4.1-3) Pán hovorí:

Śrī Kṛṣṇa vysvetľuje Arjunovi, že tento systém yogy, Bhagavad-gītu, pôvodne predniesol bohu Slnka, boh Slnka ho vyjavil Manuovi a Manu ho predniesol Ikṣvākuovi. Tak sa prostredníctvom učeníckej postupnosti tento yogový systém predával z učiteľa na žiaka. Postupom času sa však tento systém stratil, a tak ho Pán Kṛṣṇa predniesol znovu, tentokrát Arjunovi na Kuruovskom bojisku.

Kṛṣṇa vysvetlil Arjunovi, že mu vyjaví toto najvyššie tajomstvo, lebo je Jeho priateľ a oddaný. To znamená, že Bhagavad-gītā je určená predovšetkým Pánovým oddaným. Existujú tri skupiny transcendentalistov — jñānīovia (impersonalisti), yogīni (tí, ktorí meditujú) a bhaktovia (oddaní). Pán Arjunovi jasne hovorí, že ho menuje prvým príjemcom v novej parampare (učeníckej postupnosti), pretože pôvodná postupnosť bola prerušená. Preto si Kṛṣṇa želal založiť novú paramparu, ktorá by sa riadila rovnakými zásadami, ako postupnosť pochádzajúca od boha Slnka. Ďalej si želal, aby Arjuna začal túto vedu znovu šíriť a stal sa autoritou v chápaní Bhagavad-gīty. Ako môžeme jasne vidieť, Kṛṣṇa predniesol Arjunovi Bhagavad-gītu najmä preto, že bol Jeho oddaným, priamym študentom a dôverným priateľom.

Bhagavad-gītu preto najlepšie pochopí ten, kto má podobné vlastnosti ako Arjuna, čiže oddaný s priamym vzťahom ku Kṛṣṇovi. Akonáhle sa niekto stane Pánovým oddaným, získa priamy vzťah s Pánom. Toto je, prirodzene, veľmi zložitá veda, ale v krátkosti môžeme povedať, že vzťah oddaného k Najvyššej Božskej Osobnosti možno zaradiť do jedného z nasledujúcich piatich druhov vzťahu:

1. Oddaný môže mať pasívny vzťah k Bohu.

2. Oddaný môže mať aktívny vzťah k Bohu.

3. Oddaný môže mať priateľský vzťah k Bohu.

4. Oddaný môže mať rodičovský vzťah k Bohu.

5. Oddaný môže mať milostný vzťah k Bohu.

Arjuna mal priateľský vzťah s Pánom. Medzi týmto priateľstvom a priateľstvom v hmotnom svete je samozrejme, veľký rozdiel. Toto priateľstvo je transcendentálne a ťažko dostupné. Každý máme určitý vzťah s Najvyšším Pánom a tento vzťah môžme prebudiť zdokonaľovaním oddanej služby. V našom súčasnom podmienenom stave sme zabudli nielen na Najvyššieho Pána, ale aj na náš večný vzťah s Pánom. Každá z miliónov živých bytostí má svoj špecifický vzťah k Bohu, ktorý je večný a ktorý sa odborne nazýva svarūpa. Človek môže oddanou službou prebudiť tento večný vzťah a dosiahnuť úroveň zvanú svarūpa-siddhi, prirodzené postavenie živej bytosti. Arjuna bol Pánovým oddaným a spájalo ho s Ním priateľstvo.

Za povšimnutie stojí, ako Arjuna prijal Bhagavad-gītu. Tento duch prijatia je opísaný v desiatej kapitole:

Arjuna riekol: „Si Najvyššia Božská Osobnosť, si konečný cieľ a Absolútna Pravda. Si nezrodený, najvyšší a najčistejší. Si večná, transcendentálna a pôvodná osoba. Všetci veľkí svätci ako Nārada, Asita, Devala a Vyāsa to o Tebe hlásajú a teraz mi to hovoríš Ty sám. Ó, Kṛṣṇa, všetko, čo hovoríš, prijímam ako pravdu. Dokonca ani polobohovia či démoni nedokážu pochopiť Tvoju osobnosť.“

Po vypočutí si Bhagavad-gīty od Najvyššej Božskej Osobnosti oslovil Arjuna Kṛṣṇu ako paraṁ brahma, Najvyšší Brahman. Každá živá bytosť je brahma (duša), avšak iba Najvyššia Bytosť alebo Najvyššia Božská Osobnosť je Najvyšší Brahman. Paraṁ dhāma znamená, že je najvyšším útočiskom a miestom spočinutia všetkého, pavitram, že je čistý, nepoškvrnený hmotou, puruṣam, že je najvyšší užívateľ, śāśvatam, že je pôvodný, divyam, transcendentálny, ādi-devam, že je Najvyššia Božská Osobnosť, ajam, že je nezrodený, a vibhum, najvyšší.

Teraz si niekto môže myslieť, že Arjuna chcel Kṛṣṇovi polichotiť, pretože bol jeho dobrým priateľom. Avšak už v nasledujúcom verši Arjuna rozohnal pochybnosti čitateľov poukázaním na verš, v ktorom sa hovorí, že nielen on, ale aj také autority ako Nārada, Asita, Devala a Vyāsadeva prijímajú Kṛṣṇu ako Najvyššiu Božskú Osobnosť. Tieto veľké osobnosti šíria vedske poznanie tak, ako ho prijímajú všetci ācāryovia. Preto Arjuna Kṛṣṇovi hovorí, že všetky jeho slová pokladá za dokonalé. Sarvam etad ṛtaṁ manye: „Všetko čo mi vravíš, prijímam ako pravdu.“ Arjuna povedal, že je veľmi ťažké pochopiť Kṛṣṇovu osobnosť; dokonca aj pre veľkých polobohov. To znamená, že Pána nemôžu pochopiť ani bytosti vyššie než ľudské. Ako by potom mohol pochopiť Pána obyčajný človek, ak sa pred tým nestal Jeho oddaným?

Bhagavad-gītu teda musíme prijať v duchu oddanosti. Nikto by si nemal myslieť, že sa vyrovná Kṛṣṇovi, alebo že Kṛṣṇa je iba obyčajná či veľmi mocná osobnosť. Pán Kṛṣṇa je Najvyššia Božská Osobnosť. Podľa tvrdenia Bhagavad-gīty alebo podľa Arjunovho svedectva by mal každý, kto sa snaží porozumieť Bhagavad-gīte, aspoň teoreticky prijať Kṛṣṇu za Najvyššiu Božskú Osobnosť a v tomto pokornom duchu môže porozumieť Bhagavad-gīte. Ak nečítame Bhagavad-gītu s pokorou, len veľmi ťažko jej budeme môcť porozumieť a zostane pre nás veľkou záhadou.

Čo je vlastne Bhagavad-gītā? Jej cieľom je oslobodiť ľudstvo z nevedomosti hmotnej existencie. Každý z nás sa nachádza v ťažkom postavení, tak ako sa v ňom nachádzal Arjuna, keď bol donútený bojovať na Kuruovskom bojisku. To, že sa Arjuna odovzdal Kṛṣṇovi, viedlo nakoniec k tomu, že Kṛṣṇa predniesol Bhagavad-gītu. Nielen Arjunu, ale každého z nás napĺňa úzkosť pochádzajúca z hmotnej existencie. Naše skutočné ja sa ocitlo v atmosfére iluzórneho bytia. Nežijeme preto, aby sme boli vystavení nástrahám iluzórneho bytia. Sme veční. Niekedy sa však dostaneme do situácie, ktorá je asat. Asat znamená to, čo je dočasné.

Z mnohých trpiacich ľudských bytostí je len málo tých, ktorí sa vážne zamýšľajú nad svojou situáciou a pýtajú sa na dôvod svojich ťažkostí a problémov. Dovtedy, kým sa človek nezačne pýtať na príčinu svojho utrpenia a neuvedomí si, že viac nechce trpieť, ale že sa chce zbaviť utrpenia, nemožno ho považovať za dokonalú ľudskú bytosť. L̍udský život začína tam, kde sa objavuje tento druh otázok. V Brahma-saṁhite sa tento druh otázok nazýva brahma-jijñāsā. Athāto brahma-jijñāsā. Všetky ľudské činnosti sa považujú za zbytočné, ak neevokujú záujem o otázky týkajúce sa Absolútneho. Pravým študentom Bhagavad-gīty je preto ten, kto si začína klásť dôležité otázky. Prečo trpím? Odkiaľ pochádzam? Čo sa so mnou stane po smrti? Taký úprimný študent by mal zároveň rešpektovať postavenie Najvyššej Božskej Osobnosti. A takým študentom bol Arjuna.

Pán Kṛṣṇa sa zjavil na Zemi najmä preto, aby znovu obnovil časom zabudnuté učenie o skutočnom zmysle života. Z mnoho miliónov ľudí možno jediný precitne a pochopí svoje skutočné postavenie, a práve preňho Kṛṣṇa predniesol Bhagavad-gītu. My všetci sme pohltení nevedomosťou, avšak Pán je veľmi milostivý k všetkým živým bytostiam a obzvlášť k ľudskému pokoleniu. Z toho dôvodu predniesol Bhagavad-gītu a prijal Arjunu za Svojho žiaka.

Arjuna bol spoločníkom Pána Kṛṣṇu a ako taký nebol ovplyvnený nevedomosťou. Na Kuruovskom bojisku ho však Pán uviedol do stavu nevedomosti, aby sa Ho Arjuna mohol pýtať na základné problémy života, a aby ich Pán mohol vysvetliť pre dobro budúcich generácií. L̍udia by sa tak mohli riadiť Pánovými pokynmi a postupne zdokonaliť svoje životy.

Bhagavad-gītā pojednáva o piatich základných pravdách. Najprv vysvetľuje vedu o Bohu a vedu o prirodzenom postavení živých bytostí (jīva). Jestvuje īśvara, Najvyšší Vládca a jīva, ovládané živé bytosti. Keď si živá bytosť myslí, že nie je ovládaná, ale že je slobodná, tak je v ilúzii. Živá bytosť je ovládaná neustále, v oslobodenom aj podmienenom stave. Bhagavad-gītā teda pojednáva o īśvarovi, Najvyššom Vládcovi, a jīvach, ovládaných živých bytostiach. Okrem toho pojednáva o prakṛti (hmotnej prírode), čase (celkovom trvaní existencie vesmíru alebo vesmírneho prejavu) a o karme (činnosti). Vesmírne stvorenie oplýva množstvom činností. Každá živá bytosť vykonáva určitú činnosť. Z Bhagavad-gīty sa môžeme naučiť, kto je Boh, kto sú živé bytosti, čo je prakṛti, čo je vesmírne prejavenie, ako je kontrolované časom a aké sú činnosti živých bytostí.

Z týchto piatich právd, opísaných v Bhagavad-gīte, je Najvyššia Božská Osobnosť, Śrī Kṛṣṇa, Najvyšší Vládca, Brahman alebo Paramātmā — môžete použiť ktorékoľvek označenie — najvyššia zo všetkých. Živé bytosti sú kvalitatívne totožné s Najvyššou Bytosťou. V ďalších kapitolách Bhagavad-gīty bude vysvetlené, že Najvyšší Pán dohliada na chod všetkých udalostí vo vesmíre. Hmotná príroda nie je nezávislá, ale koná pod vedením Najvyššieho Pána. Śrī Kṛṣṇa hovorí v Bhagavad-gīte: mayādhyakṣeṇa prakṛtiḥ sūyate sa-carācaram. „Táto hmotná príroda koná pod Mojím vedením.“ Keď vidíme, aké úžasné veci sa stávajú vo vesmíre, mali by sme si uvedomiť, že za celým kozmickým prejavením je niekto, kto ho riadi a ovláda. Nič by nemohlo jestvovať, keby nebolo stvoriteľa a vládcu. Je naivné tohoto vládcu popierať. Dieťa môže napríklad považovať auto za nadprirodzenú bytosť, pretože sa pohybuje bez toho, aby ho ťahal kôň alebo iné ťažné zviera. Avšak rozumný človek, ktorý pozná mechanizmus auta, vie, že za každým mechanizmom je vždy človek, ktorý ho riadi. Podobne sa všetko deje pod dohľadom Najvyššieho Pána. Ako sa dozvieme z ďalších kapitol, živé bytosti, jīvy, sú fragmentárnymi časťami Najvyššieho Pána. Aj zrnko zlata je zlato a kvapka morskej vody má rovnakú chuť ako more. Podobne i my, živé bytosti, vlastníme ako čiastočky Najvyššieho Vládcu, īśvaru alebo Bhagavāna, Pána Śrī Kṛṣṇu, všetky Jeho kvality, avšak iba v minimálnej miere, pretože sme iba malí, podriadení īśvarovia. Snažíme sa ovládnuť prírodu a v súčasnosti sa pokúšame o zdolanie vesmíru a planét. Tento sklon ovládať je v nás preto, lebo je aj v Kṛṣṇovi. Napriek tomuto silnému sklonu ovládať hmotnú prírodu by sme však mali pochopiť, že nie sme najvyššími vládcami. To všetko bude vysvetlené v Bhagavad-gīte.

Čo je hmotná príroda? Bhagavad-gītā ju označuje slovom prakṛti, nižšia energia. Živé bytosti sa nazývajú vyššia prakṛti. Vyššia i nižšia prakṛti sú vždy podriadené, a pretože prakṛti je ženského rodu, poslúcha Najvyššieho Pána práve tak, ako žena poslúcha svojho muža. Prakṛti je vždy podriadená Pánovi. Živé bytosti i hmotnú prírodu ovláda Najvyšší Pán. Bhagavad-gītā definuje živé bytosti ako prakṛti, a to aj napriek tomu, že sú časťami Najvyššieho Pána. Jasne to dokumentuje siedma kapitola Bhagavad-gīty. Apareyam itas tv anyāṁ prakṛtiṁ viddhi me parām, jīva-bhūtām: „Táto hmotná príroda, prakṛti, je Moja nižšia energia, ale nad ňou je ešte iná prakṛti — jīva-bhūtām, živé bytosti.“

Hmotná príroda pozostáva z troch kvalít: z kvality dobra, vášne a nevedomosti. Nad týmito kvalitami je večný čas. Kombináciou týchto troch kvalít prírody, ovládaných večným časom, vznikajú činnosti, ktoré sa odborne nazývajú karma. Tieto činnosti trvajú už od nepamäti a my buď trpíme, alebo sa tešíme z plodov našej práce. Predpokladajme napríklad, že som obchodník, ktorý veľmi ťažko pracoval a pomocou inteligencie nadobudol veľké bohatstvo. Potom si užívam a teším sa z neho. Ale môže sa stať, že všetko bohatstvo stratím. V takom prípade trpím. Analogicky to platí vo všetkých životných oblastiach: trpím alebo sa teším vzhľadom na následky svojho konania. To sa nazýva karma.

Īśvara (Najvyšší Pán), jīva (živé bytosti), prakṛti (príroda), kāla (večný čas) a karma (činnosti) sú všetky vysvetlené v Bhagavad-gīte. Z týchto piatich sú Najvyšší Pán, živé bytosti, hmotná príroda a čas veční. Prejavenie hmotnej prírody, prakṛti, môže byť dočasné, ale nie neskutočné. Niektorí filozofi tvrdia, že hmotné prejavenie je neskutočné, ale podľa filozofie Bhagavad-gīty alebo podľa vaiṣṇavskej filozofie tomu tak nie je. Prejavenie hmotného vesmíru nie je neskutočné; je skutočné, ale dočasné. Dá sa prirovnať k mrakom na oblohe, alebo k obdobiu dažďov, ktoré prináša vlahu obiliu. Len čo obdobie dažďov skončí a mraky sa rozplynú, všetka úroda, ktorú živil dážď, usýcha. Toto hmotné prejavenie takisto v určitý čas vzniká, určitú dobu trvá a nakoniec zaniká. Taká je činnosť prakṛti, hmotnej prírody, a tento kolobeh sa opakuje večne. Prakṛti je teda večná aj skutočná. Kṛṣṇa na ňu poukazuje slovami: „Moja prakṛti“. Táto hmotná príroda je oddelená energia Najvyššieho Pána. Živé bytosti sú takisto energiou Najvyššieho, avšak s tým rozdielom, že nie sú od Neho oddelené, ale sú s Ním navždy spojené. Takže medzi Najvyšším Pánom, živými bytosťami, hmotnou prírodou a časom je vzájomná spojitosť a ich spoločným znakom je, že sú veční. Piaty princíp, karma, však večný nie je. Účinky karmy môžu byť veľmi dlhodobé. Od nepamäti trpíme alebo sa tešíme z výsledkov našich činností, ale tieto karmické výsledky alebo reakcie môžeme zmeniť, a táto zmena závisí od dokonalosti poznania. Neustále vykonávame rôzne činnosti a pritom nepochybne nevieme, aké činy máme vykonávať, aby sme sa oslobodili od ich následkov. To všetko sa môžeme dozvedieť z Bhagavad-gīty.

Īśvara, Najvyšší Pán, má najvyššie vedomie. Jīvy, živé bytosti, sú ako časti Najvyššieho Pána, takisto vedomé. Aj keď sa obidva princípy — živé bytosti i hmotná príroda — považujú za prakṛti, energiu Najvyššieho Pána, iba jīva má vedomie. Druhá prakṛti vedomie nemá. V tom je medzi nimi rozdiel. Živá bytosť sa nazýva vyššia prakṛti, pretože jīva má vedomie, podobne ako Pán. Pánovo vedomie je však absolútne, a nikto by si nemal myslieť, že jīva, živá bytosť, je takisto absolútne vedomá. Živá bytosť nemôže dosiahnuť absolútne vedomie na žiadnom stupni dokonalosti, a teória, ktorá tvrdí opak, je scestná. Živá bytosť má vedomie, no nikdy nie dokonalé alebo absolútne.

Rozdiel medzi jīvou a īśvarom vysvetľuje trinásta kapitola Bhagavad-gīty. Pán je vedomý (kṣetra-jña), podobne ako živá bytosť, no živá bytosť si je vedomá iba svojho vlastného tela, zatiaľ čo Najvyšší Pán si je vedomý všetkých tiel. Keďže sídli v srdci každej živej bytosti, je svedkom všetkých psychických hnutí každej jednotlivej jīvy. Na to by sme nemali zabúdať. Ďalej sa píše, že Paramātmā, Najvyššia Božská Osobnosť, sídli v srdci každého ako īśvara, vládca, a dáva jej pokyny, ako má konať, aby uspokojila svoje túžby. Živá bytosť zabúda, ako má konať. Najprv sa rozhodne pre určitý druh činnosti a vzápätí sa zapletie do následkov svojej karmy. Po opustení tela prijme nové telo, ako keď si človek oblieka a vyzlieka šaty. Zatiaľ čo duša takto transmigruje, zažíva rôzne strasti, ktoré sú následkami jej minulých činov. Tieto reakcie môže zmeniť, ak sa umiestni v kvalite dobra, zmúdrie a pochopí, aký druh činností by si mala osvojiť. Konaním v tomto duchu môže zmeniť všetky následky svojich minulých činností. To znamená, že karma nie je večná. Z piatich princípov (īśvara, jīva, prakṛti, čas a karma) sú štyri večné, zatiaľ čo jeden (karma) je dočasný.

Podobnosť medzi vedomím īśvaru a vedomím živých bytostí spočíva v tom, že vedomie oboch je transcendentálne. Nie je pravda, že vedomie vzniklo pôsobením hmoty. Teóriu, že vedomie vzniklo za určitých podmienok kombináciou hmotných prvkov, Bhagavad-gītā neschvaľuje. Podobne, ako sa svetlo prenikajúce farebným sklom môže javiť ako farebné, môže aj vedomie skreslene odrážať hmotné okolnosti, ktoré naň pôsobia. Avšak vedomie Najvyššieho Pána nie je ovplyvnené hmotou. Pán Kṛṣṇa hovorí: mayādhyakṣeṇa prakṛtiḥ. Keď Pán zostupuje do hmotného vesmíru, Jeho vedomie nie je znečistené hmotou. Keby bolo, nebol by schopný hovoriť o transcendentálnych námetoch, ako napríklad v Bhagavad-gīte. Nikto nemôže hovoriť o transcendentálnom svete, ak je jeho vedomie znečistené hmotou. Takže Pán nie je hmotne podmienený. Naše vedomie je momentálne hmotne znečistené. Bhagavad-gītā nás vyzýva, aby sme toto hmotne znečistené vedomie očistili. Potom budú naše činy v súlade s vôľou īśvaru a tak budeme šťastní. Nemusíme prestať konať; skôr by sme mali naše činnosti očistiť. Také očistené konanie sa nazýva bhakti, alebo oddaná služba Bohu. Navonok sa nemusí odlišovať od obyčajných činností, ale nie je hmotne znečistené. Nevedomý človek si môže myslieť, že oddaný koná a pracuje ako obyčajný človek. Keďže nemá adekvátne poznanie, nevie, že skutky oddaného alebo Pána nie sú poškvrnené nečistým vedomím alebo hmotou. Ich činnosti sú transcendentálne voči trom kvalitám hmotnej prírody. Mali by sme vedieť, že ak nie sme na tejto úrovni, naše vedomie je hmotne znečistené.

Keď sme hmotne znečistení, sme podmienení. Falošné vedomie sa prejaví, keď sa považujeme za produkt hmotnej prírody. To sa nazýva falošné ego. Človek, ktorý je pohrúžený v telesnom poňatí života, nemôže pochopiť svoju situáciu. Cieľom Bhagavad-gīty je oslobodiť každého z telesného poňatia života, a Arjuna na seba vzal úlohu podmienenej bytosti, aby ho Kṛṣṇa mohol priamo poučiť. Musíme sa oslobodiť z telesného konceptu života; to je prvoradá úloha každého transcendentalistu. Každý, kto sa chce oslobodiť, musí v prvom rade pochopiť, že nie je toto hmotné telo. Mukti alebo vyslobodenie znamená zbaviť sa hmotného poňatia. Śrīmad-Bhāgavatam takisto definuje vyslobodenie. Muktir hitvānyathā-rūpaṁ svarūpeṇa vyavasthitiḥ: mukti znamená vyslobodenie sa od znečisteného vedomia tohoto hmotného sveta a umiestnenie sa v čistom vedomí. Všetky inštrukcie Bhagavad-gīty smerujú k prebudeniu tohoto čistého vedomia. Preto sa na konci Bhagavad-gīty Kṛṣṇa Arjunu spýtal, či už dospel na túto úroveň. Mať čisté vedomie, znamená konať podľa Pánových pokynov. To je celý význam a podstata čistého vedomia. Vedomie máme stále, pretože sme Pánovými časťami, no zároveň máme sklon podliehať hmotnej prírode. Avšak Pán nie je nikdy ovplyvnený hmotou. To je rozdiel medzi Najvyšším Pánom a malými individuálnymi dušami.

Čo je to vedomie? Vedomie znamená „ja som“. Ale čo som? Ak je moje vedomie znečistené, potom toto „ja som“ znamená, že „som pánom všetkého, čo vidím a všetko je určené k môjmu pôžitku“. Svet je v neustálom pohybe, pretože každá bytosť si myslí, že ona je pánom a tvorcom hmotného sveta. Hmotné vedomie má dva psychické aspekty. Prvý, „som tvorca a pán“ a druhý, „som užívateľ“. Ale v skutočnosti je tvorcom a užívateľom Najvyšší Pán. Živá bytosť je ako časť Najvyššieho iba pomocník. Je tvorená a užívaná. Napríklad časť stroja spolupracuje s celým strojom alebo časť tela s celým telom. Ruky, nohy, oči atď. sú rôzne telesné časti, ale nie sú užívateľmi. Užívateľom je žalúdok. Nohy podopierajú telo, ruky mu dodávajú potravu, zuby ju prežúvajú a všetky telesné časti participujú na uspokojení žalúdka, od ktorého závisí celé telo. Preto všetka potrava smeruje do žalúdka. Strom udržujeme pri živote tým, že zalievame korene a podobne udržujeme telo pri živote tým, že dodávame potravu do žalúdka. Ak chceme mať zdravé telo, musia všetky jeho časti spolupracovať, aby mu poskytli potravu. Podobne je Najvyšší Pán užívateľ a tvorca, a my, podriadené živé bytosti, by sme s Ním mali spolupracovať a snažiť sa Ho uspokojiť. Táto spolupráca nás v skutočnosti uspokojí práve tak, ako zásobovanie žalúdka potravou uspokojí všetky telesné časti. Ak si prsty na ruke budú myslieť, že môžu užívať potravu nezávisle a nemusia ju dodávať do žalúdku, dočkajú sa trpkého sklamania. Ústrednou postavou stvorenia a pôžitku je Najvyšší Pán a živé bytosti sú Jeho pomocníci. V tomto postavení si môžu užívať. Vzťah medzi Pánom a živými bytosťami je ako vzťah medzi pánom a služobníkom. Ak je spokojný pán, je spokojný aj sluha. Musíme sa teda snažiť potešiť Pána, a to aj napriek tomu, že máme sklon hrať sa na pánov a tvorcov a užívať si v tomto hmotnom svete. Tento sklon je v živých bytostiach, pretože je aj v Najvyššom Pánovi, stvoriteľovi hmotného sveta.

Z Bhagavad-gīty sa dozvedáme, že úplný celok sa skladá z Najvyššieho vládcu, ovládaných živých bytostí, hmotnej prírody, večného času a karmy alebo činností. Všetky tieto princípy sú vysvetlené v texte a všetky dovedna tvoria úplný celok, ktorý sa nazýva Najvyššia Absolútna Pravda. Úplným celkom a Absolútnou Pravdou je Absolútna Božská Osobnosť, Śrī Kṛṣṇa. Všetko je prejavom Jeho rôznych energií. On je úplným celkom.

Bhagavad-gītā vysvetľuje, že aj neosobný Brahman je podriadený Absolútnej Osobe (brahmaṇo hi pratiṣṭhāham). Brahma-sūtra prirovnáva Brahman k slnečným lúčom. Neosobný Brahman je žiarou Najvyššej Božskej Osobnosti a ako taký je neúplnou realizáciou absolútneho celku. To isté platí o realizácii Paramātmy. V pätnástej kapitole sa píše, že Najvyššia Božská Osobnosť, Puruṣottama, stojí nad neosobným Brahmanom i čiastočnou realizáciou Paramātmy.Najvyššia Božská Osobnosť sa nazýva sac-cid-ānanda-vigraha. Brahma-saṁhitā začína slovami: īśvaraḥ paramaḥ kṛṣṇaḥ sac-cid-ānanda-vigrahaḥ, anādir ādir govindaḥ sarva-kāraṇa-kāraṇam. „Govinda, Kṛṣṇa, je príčinou všetkých príčin. Je prvotnou príčinou a dokonalou podobou večného bytia, poznania a blaženosti.“ Neosobná realizácia Brahmanu je realizáciou Jeho aspektu večnosti (sat). Realizácia Paramātmy je realizáciou aspektov sat a cit (večného poznania). Avšak realizácia Božskej Osobnosti, Kṛṣṇu, je realizáciou všetkých transcendentálnych vlastností: sat, cit a ānanda (večnosti, poznania i blaženosti) v dokonalej podobe (vigraha).

Menej inteligentní ľudia považujú Absolútnu Pravdu za neosobnú, avšak Najvyššia Pravda je transcendentálna osoba, čo potvrdzujú všetky vedske písma. Nityo nityānāṁ cetanaś cetanānām (Kaṭha Upaniṣad 2.2.13). My všetci sme individuálne živé bytosti s vlastnou osobnosťou, a podobne je osobou i Najvyššia Absolútna Pravda. Realizácia Božskej Osobnosti je realizáciou všetkých transcendentálnych vlastností v dokonalej miere. Úplný celok nie je beztvarý. Keby nemal podobu, alebo keby bol ukrátený o čokoľvek, čo existuje, nemohol by byť úplným celkom. Úplný celok musí obsahovať všetko, čo sa nachádza v medziach našej skúsenosti i všetko, čo je mimo nej; inak by nemohol byť úplný.

Úplný celok, Najvyššia Božská Osobnosť, vlastní neobmedzené energie (parāsya śaktir vividhaiva śrūyate). Bhagavad-gītā takisto opisuje, ako Kṛṣṇa disponuje Svojimi rozmanitými energiami. Tento javový alebo hmotný svet, v ktorom sa nachádzame, je sám o sebe úplný, pretože dvadsaťštyri prvkov, z ktorých sa podľa sāṅkhyovej filozofie dočasne prejavuje tento hmotný svet, je uspôsobených tak, aby mohli vytvárať všetko potrebné na existenciu a údržbu tohoto vesmíru. Nie je tu nič, čo by bolo zbytočné a ani tu nič nechýba. Toto vesmírne prejavenie má svoj vlastný limit, stanovený energiou úplného celku, a keď sa tento čas naplní, celý hmotný vesmír zanikne na základe dokonalého plánu úplného celku. Malé úplné jednotky, živé bytosti, majú všetky možnosti na to, aby realizovali úplný celok, a všetky formy nedokonalosti zažívajú len kvôli nedokonalému poznaniu úplného celku. Bhagavad-gītā teda obsahuje dokonalé poznanie vedskej múdrosti.

Vedske poznanie je dokonalé a neomylné a ako také ho Indovia prijímajú. Napríklad kravský trus je zvierací výkal, a podľa smṛti, vedskych pokynov, sa musí človek, ktorý sa dotkol trusu zvieraťa, okúpať aby sa očistil. Avšak vo Vedach sa píše, že kravský trus má očistné účinky. Niekto by mohol povedať, že tieto dva výroky si protirečia, ale napriek tomu ich ľudia prijímajú, pretože je to záver Ved; keď sa ním človek riadi, nemôže schybiť. Moderná veda časom zistila, že kravský trus má všetky antiseptické vlastnosti. Vedske poznanie je dokonalé, pretože je mimo rámec pochybností a omylov, a Bhagavad-gītā je esenciou vedskej múdrosti.

Vedske poznanie nemožno podrobiť výskumom. Naše výskumy sú nedokonalé, pretože skúmame veci nedokonalými zmyslami. Poznanie musíme prijať zostupnou cestou, prostredníctvom parampary (učeníckej postupnosti). Mali by sme prijímať poznanie z autorizovaného zdroja, od člena učeníckej postupnosti, ktorá začína najvyšším duchovným učiteľom, Pánom samotným, a pokračuje celým radom duchovných majstrov. Arjuna bol Kṛṣṇovým žiakom a prijal bez námietok všetko, čo mu Kṛṣṇa povedal. Nemali by sme prijímať iba určitú časť Bhagavad-gīty a inú odmietať. Nie. Musíme prijať Bhagavad-gītu bez interpretácií, bez úprav či zásahov do textu. Musíme ju prijať ako najucelenejší výklad vedskeho poznania. Vedske poznanie prichádza z transcendentálneho zdroja a prvé slovo vyslovil Pán samotný. Pánove slová sa nazývajú apauruṣeya, t.j. tie, ktoré nevyslovil žiadny pozemský tvor. Svetská osoba má štyri nedostatky: 1. nevyhnutne sa dopúšťa chýb, 2. prepadá ilúzii, 3. má sklon podvádzať ostatných a 4. má nedokonalé zmysly. Kvôli týmto štyrom nedostatkom nie sme schopní poskytnúť dokonalé informácie o všeobsahujúcom poznaní.

Vedske poznanie sa nezachovávalo prostredníctvom takýchto nedokonalých bytostí. Bolo vložené do srdca Brahmu, prvostvorenej živej bytosti, a Brahmā ho v nezmenenej podobe odovzdal svojím synom a žiakom. Pán je pūrṇam, absolútne dokonalý, a je vylúčené, aby podliehal zákonom hmotnej prírody. Každý človek by mal byť natoľko inteligentný, aby pochopil, že Najvyšší Pán je jediným vlastníkom všetkého vo vesmíre, a že On je prvotným tvorcom a stvoriteľom Brahmu. V jedenástej kapitole je Pán oslovený ako prapitāmaha, t.j. stvoriteľ Brahmu, alebo praotca (pitāmaha). Mali by sme preto prijímať iba tie nevyhnutné veci, ktoré nám Pán vyhradil ako náš podiel, a nepovažovať sa za vlastníkov.

Existuje veľa príkladov, ako používať veci, ktoré nám Pán pridelil; dokonca aj v Bhagavad-gīte. Tesne pred bitkou sa Arjuna rozhodol, že nebude bojovať. Bolo to jeho slobodné rozhodnutie. Arjuna Pánovi prezradil, že by sa nemohol tešiť z kráľovstva, keby zabil svojich príbuzných. Jeho rozhodnutie sa zakladalo na telesnom koncepte života, pretože stotožňoval vlastné ja s telom a myslel si, že jeho príbuzní — bratia, synovci, švagrovia, starí otcovia atď. — sú s jeho telom spriaznení. A tak chcel uspokojiť požiadavku svojej mysle. Pán predniesol Arjunovi Bhagavad-gītu s cieľom zmeniť jeho hmotné chápanie. Arjuna sa nakoniec rozhodol bojovať pod Kṛṣṇovým vedením, keď povedal: kariṣye vacanaṁ tava. „Budem bojovať podľa Tvojich slov.“

L̍udský život nie je určený na to, aby sme dreli ako osli. Mali by sme byť natoľko inteligentní, aby sme pochopili dôležitosť ľudského života a mali by sme odmietnuť žiť ako zvieratá. Mali by sme poznať zmysel ľudského života. Celá vedska literatúra dáva odpoveď na túto otázku a v Bhagavad-gīte nájdeme podstatu. Vedy sú určené pre ľudí, nie pre zvieratá. Zviera môže zabiť iné zviera bez toho, aby sa dopustilo hriešnej činnosti, ale keď človek zabije zviera len preto, aby uspokojil svoje neovládnuté chuťové bunky, musí niesť plnú zodpovednosť za porušenie prírodných zákonov. Bhagavad-gītā vysvetľuje, že podľa troch kvalít hmotnej prírody existujú aj tri druhy činnosti: činnosti v kvalite dobra, vášne a nevedomosti. Podobne existujú i tri druhy potravy: potrava v kvalite dobra, v kvalite vášne a v kvalite nevedomosti. Všetky tieto veci sú tu podrobne vysvetlené, a ak sa budeme riadiť podľa pokynov Bhagavad-gīty, očistíme svoj život a nakoniec dosiahneme cieľ, ktorý leží za týmto hmotným svetom, a ktorý sa nazýva sanātana-dhāma, večný duchovný svet (yad gatvā na nivartante tad dhāma paramaṁ mama).

Môžeme vidieť, že v tomto hmotnom svete je všetko dočasné. Najprv nejaká vec vznikne, určitý čas trvá, rozmnoží sa, chradne a nakoniec zanikne. Taký je zákon hmotného sveta, a ten platí rovnakou mierou pre všetkých — pre ľudí, pre zvieratá, pre rastliny atď. Avšak za týmto hmotným svetom jestvuje ešte iný svet, o ktorom máme správy. Je odlišnej povahy než tento hmotný svet a nazýva sa sanātana, večný. Jīva (duša) a Najvyšší Pán sa v jedenástej kapitole takisto opisujú ako sanātana, veční. Medzi živými bytosťami a Pánom jestvuje dôverný vzťah a cieľom Bhagavad-gīty je prebudiť a obnoviť v nás tento zabudnutý vzťah, ktorý je naším večným poslaním, sanātana-dharmou, prirodzeným zamestnaním živej bytosti. Venujeme sa najrôznejším dočasným činnostiam, no tieto činnosti môžeme očistiť, ak sa preorientujeme od dočasných činností k tým, ktoré stanovil Pán. Tak dosiahneme úroveň pôvodnej čistej existencie.

Najvyšší Pán, Jeho transcendentálne sídlo a živé bytosti sú sanātana, veční. Dokonalosť ľudského života dosiahneme navrátením sa do sídla a spoločnosti Najvyššieho. Pán je veľmi milostivý k živým bytostiam, pretože sú Jeho synmi. V Bhagavad-gīte Pán Kṛṣṇa hovorí: sarva-yoniṣu...ahaṁ bīja-pradaḥ pitā. „Som otcom všetkých.“ Samozrejme, že jestvujú rôzne druhy živých bytostí vzhľadom na rôzne druhy karmy, ale Pán hovorí, že je otcom všetkých. Preto zostupuje do hmotného sveta, aby napravil tieto pokleslé, hmotou podmienené duše a zavolal ich späť do večného duchovného sveta; večným živým bytostiam tak umožní obnoviť svoje večné postavenie vo večnej spoločnosti Najvyššieho Pána. Aby napravil podmienené duše, prichádza buď osobne, alebo posiela Svojich dôverných služobníkov — synov, spoločníkov, veľkých ācāryov a pod.

Sanātana-dharma nepredstavuje nejakú sektársku vieru. Je večnou funkciou večnej živej bytosti vo vzťahu k Najvyššiemu. Ako sme už povedali, vzťahuje sa na večné postavenie živej bytosti. Śrīpāda Rāmānujācārya definuje slovo sanātana ako „to, čo nemá začiatok ani koniec“. Na základe jeho výroku musíme akceptovať, že sanātana-dharma nemá počiatok ani koniec.

Slovenský pojem náboženstvo sa líši od sanātana-dharmy. Náboženstvo v nás vzbudzuje predstavu viery, ale viera sa môže zmeniť. Môžeme vyznávať určitú vieru a časom prestúpiť na inú. Avšak sanātana-dharma označuje činnosť, ktorú nemožno zmeniť. Voda nikdy neprestáva byť tekutá a oheň nikdy neprestáva hriať. Večnú vlastnosť živej bytosti nemôžeme zmeniť. Sanātana-dharma je večnou súčasťou živej bytosti a podľa Śrīpadu Rāmānujācāryu nemá počiatok ani koniec. To, čo nemá počiatok ani koniec však nemôže byť sektárske alebo obmedzené nejakými hranicami. Napriek tomu si vyznávači určitej viery myslia, že sanātana-dharma je takisto sektárska. Ak však celú vec preskúmame hlbšie a z hľadiska modernej vedy, zistíme, že sanātana-dharma je záležitosťou a funkciou nielen všetkých ľudí na svete, ale i všetkých živých bytostí vo vesmíre.

Rôzne náboženstvá môžu mať svoj historický počiatok, ale sanātana-dharma nijaký počiatok nemá, pretože je večnou súčasťou živej bytosti. O živých bytostiach sa v písmach hovorí, že nikdy nevznikli a nikdy nezaniknú. V Bhagavad-gīte sa píše, že živá bytosť sa nikdy nerodí a nikdy neumiera. Je večná, nezničiteľná a žije aj po zániku tohoto dočasného hmotného tela. Ak hovoríme o sanātana-dharme, mali by sme sa pokúsiť porozumieť konceptu náboženstva vo svetle sanskṛtského slova dharma. Dharma poukazuje na konštantnú vlastnosť určitého predmetu. Napríklad v prípade ohňa sú takýmito vlastnosťami teplo a svetlo. Bez tepla a svetla by slovo oheň nemalo význam. Podobne musíme nájsť základnú vlastnosť živej bytosti; vlastnosť, ktorá ju neustále sprevádza. Touto stálou vlastnosťou je jej večné náboženstvo.

Keď sa Sanātana Gosvāmī spýtal Śrī Caitanyu Mahāprabhua, aké je prirodzené postavenie (svarūpa) každej živej bytosti, Pán mu odvetil, že je to služba Najvyššej Božskej Osobnosti. Analýzou tohoto Pánovho výroku môžeme ľahko zistiť, že každá živá bytosť neustále slúži inej živej bytosti, a že táto služba jej prináša určité potešenie. Zvieratá slúžia ľuďom ako služobníci svojmu pánovi. A slúži pánovi B, B pánovi C, C slúži pánovi D atď. Priateľ preukazuje službu priateľovi, matka sa stará o syna, žena slúži manželovi, manžel žene atď. Ak budeme v tomto rozbore pokračovať, zistíme, že niet bytosti, ktorá by niekomu nejakým spôsobom neslúžila. Politik predkladá ľuďom svoj program, aby ich presvedčil o svojej schopnosti slúžiť im. Voliči mu dávajú svoje hlasy v nádeji, že vykoná pre spoločnosť hodnotnú službu. Predavač slúži zákazníkovi a remeselník kapitalistovi. Ten zasa slúži rodine a rodina štátu. Ako vidieť, každá živá bytosť slúži iným živým bytostiam, z čoho môžeme jasne usúdiť, že služba je stálym sprievodným znakom živej bytosti a teda aj jej večným náboženstvom.

Napriek tomu sa ľudia považujú za stúpencov určitej viery, obmedzenej časom a danými okolnosťami. Tvrdia, že sú hindovia, mohamedáni, kresťania, buddhisti alebo stúpenci iných siekt. Tieto označenia nie sú sanātana-dharma. Z hinda sa môže stať moslim a z moslima hind, kresťan môže konvertovať na inú vieru apod. Za žiadnych okolností však zmena náboženskej viery nemôže ovplyvniť večnú činnosť, t.j. službu iným. Hind, moslim či kresťan sú vždy niekoho služobníkmi. Takže partikulárny proces určitej viery nie je procesom sanātana-dharmy. Sanātana-dharma znamená preukazovať službu.

V skutočnosti je to práve služba, ktorá nás spája s Najvyšším Pánom. Najvyšší Pán je zvrchovaný užívateľ a my, živé bytosti, sme Jeho služobníkmi. Naším poslaním je prinášať mu radosť, a ak budeme na tejto činnosti spolupracovať, budeme šťastní. Nejestvuje iný spôsob, ako byť šťastný. Nemôžeme byť šťastní nezávisle, podobne ako časť tela nemôže byť šťastná, ak nespolupracuje so žalúdkom. Živá bytosť nemôže byť šťastná, ak nevykonáva transcendentálnu láskyplnú službu Najvyššiemu Pánovi.

Bhagavad-gītā neschvaľuje uctievanie rôznych polobohov. To sa píše v dvadsiatom verši siedmej kapitoly:

„Tí, ktorí prišli o rozum pod vplyvom hmotných túžob, sa odovzdávajú polobohom a nasledujú určitý proces pravidiel a zásad uctievania, primeraný svojej povahe.“ V tomto verši sa jasne hovorí, že osoby ovládané žiadostivosťou uctievajú polobohov a nie Najvyššieho Pána, Kṛṣṇu. Keď používame meno Kṛṣṇa, nemáme na mysli nejaké sektárske meno. Kṛṣṇa znamená „najvyššia radosť“. Aj písma potvrdzujú, že Najvyšší Pán je zdroj alebo prameň všetkej radosti. Všetci hľadáme šťastie. Ānanda-mayo 'bhyāsāt (Vedānta-sūtra 1.1.12). Živé bytosti majú, podobne ako Pán, plné vedomie a túžia po šťastí. Pán je večne šťastný a ak sa živá bytosť spojí s Pánom, spolupracuje s Ním a vyhľadáva Jeho spoločnosť, bude takisto šťastná.

Pán zostupuje do tohoto sveta smrteľníkov, aby vo Vṛndāvane vyjavil Svoje večné blažené zábavy. Počas Svojho pobytu vo Vṛndāvane sa stýkal s mnohými priateľmi — pastiermi kráv, pastierkami, vṛndāvanskými obyvateľmi a kravkami — a všetky Jeho činnosti boli plné blaženosti. Všetci obyvatelia Vṛndāvanu mysleli iba na Kṛṣṇu. V tom čase sa Pán Kṛṣṇa snažil odradiť Svojho otca, kráľa Nandu, od uctievania poloboha Indru, aby tak jasne ukázal, že ľudia nemusia uctievať nijakého poloboha. Jediné, čo je nutné, je uctievanie Najvyššieho Pána, pretože konečným životným cieľom je navrátiť sa k Nemu do Jeho sídla.

Popis tohoto sídla Pána Śrī Kṛṣṇu nájdeme v šiestom verši pätnástej kapitoly Bhagavad-gīty:

„Moje zvrchované sídlo nie je ožiarené Slnkom ani Mesiacom, ohňom či elektrinou. Kto ho dosiahne, ten sa nikdy viac nevráti do tohoto hmotného sveta.“

Tento verš opisuje duchovný svet. My máme, samozrejme, skúsenosť s hmotným svetom a preto uvažujeme v jeho reláciách: Slnko, Mesiac, hviezdy atď. Avšak v tomto verši Pán hovorí, že v duchovnom nebi nie sú potrebné Slnko, Mesiac, oheň či elektrina, pretože celým duchovným nebom preniká brahmajyoti, žiara emanujúca z Najvyššieho Pána. S veľkou námahou sa pokúšame doletieť na iné planéty a pritom je také jednoduché pochopiť sídlo Najvyššieho Pána. Toto sídlo je známe ako Goloka a v Brahma-saṁhite (5.37) môžeme nájsť jeho opis: goloka eva nivasaty akhilātma-bhūtaḥ. Pán sídli večne vo Svojom sídle Goloke. Možno Ho však dosiahnuť aj z tohoto hmotného sveta, a to tým, že osobne prichádza a zjavuje sa vo Svojej skutočnej podobe ako sac-cid-ānanda-vigraha. Aby nedochádzalo k zbytočným špekuláciám ohľadom Jeho podoby, prichádza a zjavuje sa taký, aký je, vo Svojej pôvodnej podobe Śyāmasundaru. Niektorí menej inteligentní ľudia sa Mu posmievajú keď prichádza a zabáva sa ako obyčajná ľudská bytosť. To však ešte neznamená, že by sme Ho mali považovať za jedného z nás. Len vďaka Jeho nesmiernej sile môžeme byť svedkami toho, že sa pred nami zjavuje vo Svojej pôvodnej podobe a predvádza zábavy, ktoré sú verným obrazom zábav odohrávajúcich sa v Jeho sídle.

V oslnivej žiare duchovného neba sa vznáša nespočetné množstvo planét. Brahmajyoti emanuje z najvyššieho sídla, Kṛṣṇaloky, a v tomto brahmajyoti sa vznáša nekonečne mnoho duchovných planét známych ako ānanda-maya alebo cin-maya. Pán hovorí: na tad bhāsayate sūryo na śaśāṅko na pāvakaḥ, yad gatvā na nivartante tad dhāma paramaṁ mama. Kto dosiahne tohoto sídla, nemusí sa viac vrátiť späť do hmotného sveta. Aj keď dospejeme na najvyššiu planétu hmotného vesmíru (Brahmaloku), o Mesiaci ani nehovoriac, nájdeme tam rovnaké utrpenie ako tu: rodenie sa, choroby, starnutie a smrť. Niet planéty v hmotnom vesmíre, ktorá by bola ušetrená od týchto štyroch princípov hmotnej existencie.

Živé bytosti môžu cestovať z jednej planéty na druhú, ale nie mechanickými prostriedkami. Ak chceme cestovať na iné planéty, mali by sme nasledovať predpísaný proces. Yānti deva-vratā devān pitṝn yānti pitṛ-vratāḥ. Mechanické prostriedky nie sú vhodné na medziplanetárne cestovanie. Inštrukcia Bhagavad-gīty znie: yānti deva-vratā devān. Mesiac, Slnko a vyššie planéty sú známe ako Svargaloka. Sú tri rôzne vesmírne oblasti: vyššie, stredné a nižšie planetárne systémy. Zem sa nachádza v stredných planetárnych systémoch. Bhagavad-gītā nás informuje, ako cestovať na vyššie planéty (Devaloku) veľmi jednoduchým spôsobom: yānti deva-vratā devān. Človek musí uctievať poloboha príslušnej planéty a tak môže dospieť na Mesiac, Slnko či iné vyššie planéty.

Bhagavad-gītā nám však neradí cestovať na žiadne planéty tohoto hmotného vesmíru, pretože aj keby sme dospeli na Brahmaloku, najvyššiu planétu, čo by nám mechanickými prostriedkami trvalo približne 40 000 rokov (kto žije tak dlho?), našli by sme tam opäť len hmotné utrpenie v podobe rodenia sa chorôb, staroby a smrti. Keď sa však rozhodneme odísť na najvyššiu planétu v duchovnom nebi, Kṛṣṇaloku, alebo akúkoľvek inú duchovnú planétu, nebudeme konfrontovaní s vyššie uvedenými hmotnými útrapami. Existuje nekonečné množstvo duchovných planét a najvyššou zo všetkých je Goloka Vṛndāvan, večné sídlo Najvyššej Božskej Osobnosti, Śrī Kṛṣṇu. Všetky tieto informácie môžeme nájsť v Bhagavad-gīte, ktorá nás učí, ako opustiť tento hmotný svet a začať skutočne radostne žiť v duchovnom svete.

V pätnástej kapitole Bhagavad-gīty môžeme nájsť skutočný obraz tohoto hmotného sveta:

V tomto verši sa hmotný svet prirovnáva k stromu, ktorého korene siahajú hore a vetvy dolu. Z vlastnej skúsenosti poznáme strom, ktorý má korene hore: keď stojíme na brehu rieky alebo vodnej nádrže, vidíme, že strom, ktorý sa odráža na vodnej hladine, je hore nohami. Korene siahajú hore a vetvy dolu. Podobne je tento hmotný svet odrazom duchovného sveta. Hmotný svet je iba tieňom skutočnosti. Tieň sám osebe nemá vlastnú podstatu alebo realitu, ale môžeme z neho usudzovať existenciu podstaty a reality. Na púšti nie je voda, ale fatamorgána vody napovedá, že čosi ako voda existuje. V tomto hmotnom svete nie je žiadna voda, žiadne šťastie, ale skutočná voda a pravé šťastie jestvujú v duchovnom svete.

Pán nám radí, aby sme sa do duchovného sveta premiestnili nasledujúcim spôsobom (Bg.15.5):

Večné kráľovstvo (padam avyayam) môže dosiahnuť iba ten, kto je nirmāna-moha. Čo to znamená? Všetci si potrpíme na určité označenia. Chceme sa stať „dr.“ alebo „PhDr.“, niekto iný chce byť prezidentom, boháčom, kráľom a pod. Dovtedy, kým nás priťahujú tieto označenia, lipneme na tele, pretože tieto označenia patria telu. Ale my nie sme tieto telá a realizovať to znamená urobiť prvý krok v duchovnej realizácii. Sme spútaní troma kvalitami hmotnej prírody, a preto sa musíme oslobodiť prostredníctvom oddanej služby Pánovi. Keď nás nepriťahuje oddaná služba Pánovi, nemôžu nás prestať priťahovať kvality hmotnej prírody. Označenia a hmotná pripútanosť majú svoj pôvod v žiadostivosti a túžbe vládnuť hmotnej prírode. Dovtedy, kým sa nezbavíme tejto túžby ovládať hmotnú prírodu, nemôžeme sa vrátiť do sídla Najvyššieho. Toto večné kráľovstvo (sanātana-dhāma) je nezničiteľné a môžu ho dosiahnuť iba tí, ktorí nie sú omámení falošným hmotným pôžitkom a oddane slúžia Najvyššiemu Pánovi. Človek s takýmito vlastnosťami môže ľahko dospieť do najvyššieho sídla.

V Bhagavad-gīte (8.21) sa píše:

Avyakta znamená neprejavený. Určitá časť hmotného stvorenia je neviditeľná pre naše oči. Naše zmysly sú také nedokonalé, že nemôžu vidieť ani všetky hviezdy v tomto vesmíre. Z vedskych písiem môžeme získať mnoho informácií o rôznych planétach, ktorým môžeme alebo nemusíme veriť. Vo Vedach, špeciálne v Śrīmad-Bhāgavatame, sú opísané všetky významné planéty. Duchovný svet, ktorý je za hranicami hmotného vesmíru, sa tu označuje ako avyakta, neprejavený. Mali by sme túžiť dospieť do duchovného sveta, pretože len čo tam dospejeme, nebudeme sa musieť vrátiť do tohoto hmotného sveta.

Môžeme si teraz položiť otázku, ako sa priblížiť k sídlu Najvyššieho Pána. Odpoveď nájdeme v ôsmej kapitole Bhagavad-gīty:

„Každý, kto v okamihu smrti opúšťa svoje telo a myslí pritom na Mňa, ihneď dosiahne Moje sídlo; o tom niet pochýb.“ (Bg.8.5) Človek, ktorý v okamihu smrti myslí na Kṛṣṇu, odíde ku Kṛṣṇovi. Musíme myslieť na Kṛṣṇovu podobu; ak opustíme telo, mysliac na túto podobu, dospejeme nepochybne do duchovného sveta. Slovo mad-bhāvam označuje zvrchovanú povahu Najvyššej Bytosti. Najvyššia Bytosť je sac-cid-ānanda-vigraha — večná podoba plná poznania a blaženosti. Naše súčasné telo nie je sac-cid-ānanda. Je asat, dočasné. Nie je cit, plné poznania, ale je plné nevedomosti. Nevieme nič o duchovnom svete a dokonca nemáme ani úplné poznanie tohoto hmotného sveta. Toľko vecí nám zostáva neznámych. Hmotné telo je teda nirānanda; namiesto blaženosti je plné utrpenia. Všetky útrapy v tomto svete zažívame kvôli telu, ale keď opustíme toto telo s mysľou upretou na Kṛṣṇu, Najvyššiu Božskú Osobnosť, získame duchovné telo, ktoré je sac-cid-ānanda.

Proces prijímania a opúšťania tela v tomto hmotnom svete sa deje podľa určitých pravidiel. Živá bytosť opustí telo a prijme nové po tom, čo vyššie autority rozhodnú, aký druh tela dostane v budúcom živote. Podľa činností, ktoré vykonávame v súčasnosti, sa buď povýšime alebo poklesneme. Tento život je prípravou na život budúci. Ak sme v tomto živote dostatočne pripravení na návrat späť domov, späť k Bohu, potom po opustení hmotného tela nepochybne získame duchovné telo podobné Pánovmu.

Ako sme už uviedli, sú rôzne druhy transcendentalistov — brahma-vādī, paramātma-vādī a oddaní. V brahmajyoti (duchovnom nebi) sa vznáša nespočetné množstvo duchovných planét, omnoho viac než v hmotnom vesmíre. Tento hmotný svet sa prirovnáva k jednej štvrtine celého stvorenia (ekāṁśena sthito jagat). Tento hmotný segment zahŕňa milióny a bilióny vesmírov s triliónmi planét, sĺnc, mesiacov a hviezd. Avšak celý hmotný prejav je iba fragmentom celého stvorenia. Väčšiu časť stvorenia predstavuje duchovný svet. Keď niekto túži splynúť s existenciou Najvyššieho Brahmanu, premiestni sa po opustení tela do brahmajyoti Najvyššieho Pána a tak dospeje do duchovného neba. Oddaný, ktorý túži po osobnej spoločnosti Najvyššieho Pána, dospeje na jednu z nespočetných vaikuṇṭhských planét, na ktorých vládne Najvyšší Pán vo Svojej úplnej štvorrukej expanzii ako Nārāyaṇa. Obyvatelia týchto planét Ho uctievajú pod rôznymi menami ako napr. Pradyumna, Aniruddha a Govinda a združujú sa s Ním. V okamihu smrti teda transcendentalista myslí buď na brahmajyoti, Paramātmu alebo Najvyššiu Božskú Osobnosť Śrī Kṛṣṇu. Niet pochýb o tom, že dospeje do duchovného sveta. Avšak iba oddaný alebo ten, koho s Pánom spája osobný vzťah, dosiahne vaikuṇṭhské planéty alebo Goloku Vṛndāvan. Pán nás o tom uisťuje slovami „o tom niet pochýb“. Mali by sme dôverovať týmto Pánovým slovám. Nemali by sme odmietať to, čo nekorešponduje s našimi predstavami. Vezmime si príklad z Arjunovho postoja: „Verím všetkému, čo vravíš.“ Preto keď Pán hovorí, že ten, kto v okamihu smrti myslí Naňho — či už ako na neosobný Brahman, Paramātmu alebo Najvyššiu Božskú Osobnosť — nepochybne dospeje do duchovného sveta, niet o tom pochýb. Otázka nedôvery je v tomto prípade nepodstatná.

Bhagavad-gītā teda vysvetľuje základné pravidlo, podľa ktorého možno dosiahnuť duchovný svet prostým myslením na Najvyššieho v okamihu smrti:

„Každá bytosť dospeje práve do toho stavu bytia, na ktorý myslí, keď opúšťa telo. O tom niet pochýb.“ Najprv musíme pochopiť, že hmotná príroda je jednou z energií Najvyššieho Pána. Vo Viṣṇu Purāṇe (6.7.6) sa uvádzajú všetky energie Najvyššieho Pána:

Najvyšší Pán vlastní rozmanité a nespočetné energie, ktoré sa vymykajú naším predstavám; napriek tomu ich veľkí svätci alebo oslobodené duše analyzovali a rozdelili do troch hlavných skupín. Všetky tieto energie sú viṣṇu-śakti, rôzne energie Pána Viṣṇua. Prvou z nich je parā-śakti, transcendentálna energia. Hovorili sme, že aj živé bytosti patria do tejto skupiny. Existuje však ešte iná, materiálna energia, ktorá je v kvalite nevedomosti. V okamihu smrti môžeme zostať buď v nižšej energii hmotného sveta, alebo sa premiestniť do energie duchovného sveta.

„Každá živá bytosť dospeje do toho stavu bytia, na ktorý myslí, keď opúšťa telo.“ (Bg.8.6)

Obyčajne sa stotožňujeme buď s hmotnou alebo duchovnou energiou. Ako vlastne preorientovať naše myšlienky od hmoty k duši? Je toľko literatúry, ktorá napĺňa našu myseľ hmotnými námetmi — noviny, časopisy, novely atď. Naše myslenie je momentálne absorbované v hmotných námetoch a preto by sme ho mali preorientovať na vedsku literatúru. Z toho dôvodu napísali veľkí svätci v minulosti toľko vedskych písiem, ako napríklad Purāṇy. Purāṇy nie sú obrazotvorným dielom; sú to historické záznamy. V Caitanya-caritāmṛte (Madhya 20.122) sa píše:

Zábudlivé živé bytosti sú podmienené duše, ktoré zabudli na svoj večný vzťah k Bohu a teraz sú pohrúžené v materialistických činnostiach. Kṛṣṇa-dvaipāyana Vyāsa predložil veľké množstvo vedskych kníh, aby obrátil ich myslenie k duchovnému svetu. Najprv rozdelil Vedy na štyri časti a potom ich vysvetlil v Purāṇach a pre menej inteligentných ľudí napísal Mahābhāratu. Bhagavad-gītā je pôvodne súčasťou Mahābhāraty. Potom zhrnul celú vedsku literatúru vo Vedānta-sūtre, ku ktorej napísal prirodzený komentár, známy pod názvom Śrīmad-Bhāgavatam. Neustále by sme mali zamestnávať myseľ štúdiom týchto vedskych písiem. Tak ako materialisti zamestnávajú svoju myseľ čítaním novín, časopisov a rôznych materialistických kníh, mali by sme aj my neustále študovať dielo, ktoré nám zanechal Vyāsadeva; len tak budeme schopní myslieť na Najvyššieho Pána v okamihu smrti. To je jediná cesta, ktorú nám Pán odporúča a za výsledok ktorej ručí: „O tom niet pochýb“.

„Preto na Mňa, ó, Arjuna, pri vykonávaní svojej povinnosti vždy mysli v Mojej podobe Kṛṣṇu a bojuj. Keď zasvätíš všetky činy Mne s mysľou a inteligenciou na Mňa upretou, určite ku Mne dôjdeš. O tom niet pochýb.“ (Bg.8.7)

Śrī Kṛṣṇa neradí Arjunovi, aby sa zriekol svojich povinností a iba Naňho myslel. Nie. Pán dáva iba praktické rady. Aby sme v tomto hmotnom svete udržali pri živote svoje telo, musíme pracovať. L̍udia sa podľa svojich činností dajú zaradiť do štyroch spoločenských tried — brāhmaṇov, kṣatriyov, vaiśyov a śūdrov. Brāhmaṇi alebo inteligencia sa vyznačujú určitými činnosťami, kṣatriyovia, vodcovia, vykonávajú svoje špecifické činnosti a obchodníci a remeselníci nasledujú zasa svoje povinnosti. Každý člen ľudskej spoločnosti — robotník, kupec, úradník alebo farmár, či dokonca príslušník najvyššej triedy, ako napríklad spisovateľ, vedec alebo teológ — musí pracovať, aby zostal na žive. Z toho dôvodu Pán Arjunovi hovorí, že sa nemusí zriekať svojich povinností, ale Naňho pri ich vykonávaní myslel (mām anusmara). Ak sa nenaučí myslieť na Kṛṣṇu počas ťažkého zápasu o prežitie, nebude schopný na Neho myslieť ani v kritickom okamihu smrti. Śrī Caitanya Mahāprabhu s tým súhlasí a dodáva: kīrtanīyaḥ sadā hariḥ. „Každý by mal neustále ospevovať Pánovo sväté meno.“ Pánovo sväté meno a Pán samotný sa od Seba nelíšia. Preto Kṛṣṇov pokyn Arjunovi „vždy na Mňa mysli“ a pokyn Pána Caitanyu „neustále spievaj sväté meno Pána Kṛṣṇu“ sú totožné. Nie je tu rozdiel, pretože medzi Kṛṣṇom a Kṛṣṇovým menom nie je žiadny rozdiel. Na absolútnej úrovni nie je rozdiel medzi oslovením a oslovovaným. Vedomiu Kṛṣṇu by sme sa mali venovať dvadsaťštyri hodín denne, tým, že neustále spievame Kṛṣṇove sväté mená a zariaďujeme si každodenné činnosti tak, aby sme na Neho mohli stále myslieť.

Ako to urobiť? Ācāryovia uvádzajú nasledujúci príklad. Keď sa vydatá žena zamiluje do iného muža, alebo keď sa ženatý muž zamiluje do inej ženy, potom je toto puto veľmi silné. Žena neustále myslí na svojho milého a muž na svoju milú. Žena rozjíma nad svojimi schôdzkami s tajným milencom a zároveň si plní svoje domáce povinnosti. V skutočnosti ich vykonáva omnoho dôkladnejšie, aby si muž nič nevšimol. Podobne by sme mali aj my myslieť na najvyššieho milenca, Śrī Kṛṣṇu, a zároveň si svedomite konať svoje povinnosti. Vyžaduje si to však silný pocit lásky. Ak máme silnú túžbu milovať Najvyššieho Pána, môžeme pokračovať v našich činnostiach a súčasne myslieť na Pána. Musíme však vyvinúť túto silnú túžbu milovať. Arjuna bol napríklad neustále pohrúžený v myšlienkach na Kṛṣṇu; bol jeho stálym spoločníkom a súčasne bol postavený do úlohy bojovníka. Kṛṣṇa mu neradil, aby sa vzdal boja a odišiel do lesa meditovať. Keď Kṛṣṇa oboznámil Arjunu so systémom yogy, Arjuna ho odmietol s odôvodnením, že je preňho veľmi ťažký.

„Arjuna riekol: Ó, Madhusūdana, yogový systém, ktorý si mi opísal, mi pripadá nepraktický a príliš zložitý, pretože myseľ je nepokojná a vrtkavá.“ (Bg.6.33)

Pán na to odpovedal:

“Za najvyššieho zo všetkých yogīnov považujem toho, kto je so Mnou najdôvernejšie spojený prostredníctvom yogy, kto na Mňa neustále myslí a s veľkou vierou Mi oddane a láskyplne slúži. To je Môj názor.“ (Bg.6.47) Čiže ten, kto neustále myslí na Najvyššieho Pána, je najväčším yogīnom, filozofom a najväčším oddaným zároveň. Pán ďalej Arjunovi vysvetlil, že ako kṣatriya by nemal zanechať boja, ale že ak bude bojovať s mysľou upretou na Kṛṣṇu, bude Naňho schopný myslieť aj v okamihu smrti. To si však vyžaduje úplné odovzdanie sa transcendentálnej láskyplnej službe Pánovi.

V skutočnosti konáme pomocou mysle a inteligencie, nie telom. Ak sú myseľ a inteligencia neustále pohrúžené v myšlienkach na Najvyššieho Pána, zmysly ich budú prirodzene nasledovať. Na prvý pohľad sa môže zdať, že činnosti zmyslov sa nemenia; avšak vedomie sa mení. Bhagavad-gītā nás učí, ako zamestnať myseľ a inteligenciu myslením na Pána. Tento proces nám nepochybne umožní premiestniť sa do Pánovho sídla. Ak myseľ slúži Kṛṣṇovi, zmysly ju v službe automaticky nasledujú. To je veľké umenie a jedno z tajomstiev Bhagavad-gīty: úplné sústredenie myšlienok na Kṛṣṇu.

Moderný človek sa zúfalo snaží doletieť na Mesiac, zato sa však vôbec nepokúša povýšiť duchovne. Ak niekomu zostáva ešte päťdesiat rokov života, mal by tento krátky čas využiť na kultiváciu vedomia Kṛṣṇu, oddanej služby:

Týchto deväť spôsobov oddanej služby, z ktorých śravanaṁ, načúvanie Bhagavad-gīte z úst sebarealizovanej osoby, je najjednoduchšie, obráti naše myšlienky k Najvyššej Bytosti. Tak budeme schopní neustále myslieť na Kṛṣṇu a po opustení tohoto tela získame duchovné telo, prostredníctvom ktorého sa budeme môcť združovať s Najvyšším Pánom.

Pán ďalej hovorí:

„Kto na Mňa neustále myslí ako na Najvyššiu Božskú Osobnosť, kto na Mňa spomína a koho myseľ neodbieha od cesty oddanej služby, ó, Arjuna, ten ku Mne určite dospeje.“ (Bg.8.8)

Nie je to ťažký proces; musíme sa však učiť od realizovanej osoby. Tad vijñānārthaṁ sa gurum evābhigacchet: musíme vyhľadať osobu, ktorá má praktické skúsenosti. Myseľ ustavične odbieha tu a tam a preto by sme ju mali ovládnuť a upriamiť na podobu Najvyššieho Pána, Śrī Kṛṣṇu, alebo na Jeho zvukové zastúpenie v podobe svätého mena. Myseľ je prirodzene vrtkavá a nepokojná, ale možno ju upokojiť zvukovou vibráciou Kṛṣṇovho mena. Mali by sme teda meditovať nad paramaṁ puruṣam, Najvyššou Božskou Osobnosťou v duchovnom kráľovstve, v duchovnom svete, a tak k Nemu dospieť. Tento konečný cieľ a spôsob, ako ho dosiahnuť, je opísaný v Bhagavad-gīte a dvere sú otvorené pre každého. Každý má šancu. Člen každej sociálnej triedy sa môže priblížiť ku Kṛṣṇovi tým, že na Neho myslí a počúva o Ňom.

Pán ďalej hovorí:

Pán hovorí, že dokonca aj vaiśyovia, śūdrovia, pokleslé ženy alebo ľudia nízkeho pôvodu môžu dosiahnuť Najvyššieho. Nemusíme byť veľmi inteligentní. Dôležité je, že každý, kto prijíma zásady bhakti-yogy a Najvyššieho Pána ako summum bonum, ako najvyšší cieľ, môže dosiahnuť Najvyššieho Pána v duchovnom svete. Ak si osvojíme zásady predložené v Bhagavad-gīte, môžeme zdokonaliť naše životy a vyriešiť všetky životné problémy. To je zhrnutie a podstata celej Bhagavad-gīty.

Na záver môžeme povedať, že Bhagavad-gītā je transcendentálne dielo, ktoré vyžaduje pozorného čitateľa. Gītā-śāstram idaṁ puṇyaṁ yaḥ paṭhet prayataḥ pumān: kto úprimne nasleduje pokyny Bhagavad-gīty, môže ukončiť všetky životné ťažkosti a problémy. Bhaya-śokādi-varjitaḥ. Môže sa zbaviť strachu už v tomto živote a jeho budúci život bude duchovný. (Gītā-māhātmya 1)

Má to však ešte jednu výhodu:

„Keď niekto číta Bhagavad-gītu veľmi pozorne a s úprimnosťou, Pánovou milosťou ho neovplyvnia reakcie za minulé hriešne činnosti.“ (Gītā-māhātmya 2) V poslednej kapitole Bhagavad-gīty (18.66) Pán dôrazne hovorí:

„Zanechaj všetky druhy náboženstiev a jednoducho sa Mi odovzdaj. Ja ťa oslobodím od všetkých následkov za hriešne činnosti. Neboj sa.“ To znamená, že Pán osobne zaštíti každého, kto sa Mu odovzdá a ochráni ho pred všetkými reakciami za hriešne činnosti.“

„Človek sa môže čistiť denným kúpeľom, ale ak sa čo len raz okúpe v posvätných vodách Bhagavad-gīty, očistí sa od všetkých nečistôt hmotného života.“ (Gītā-māhātmya 3)

Keďže Bhagavad-gītu predniesol samotný Najvyšší Pán, nemusíme čítať iné vedske písma. Stačí, keď budeme pravidelne a pozorne počúvať a čítať Bhagavad-gītu. V tomto veku sú ľudia natoľko pohrúžení v svetských činnostiach, že nie sú schopní študovať všetky vedske písma. To však nevadí. Táto jediná kniha, Bhagavad-gītā, celkom stačí, pretože je esenciou Ved a vyšla z úst Najvyššej Božskej Osobnosti. (Gītā-māhātmya 4)

As it is said:

„Každý, kto pije vodu z Gangy, sa oslobodí. Čo potom povedať o tom, kto pije nektár Bhagavad-gīty? Bhagavad-gītā je najlahodnejším nektárom Mahābhāraty a plynie z úst samotného Pána Kṛṣṇu, pôvodného Viṣṇua.“ (Gītā-māhātmya 5) Bhagavad-gītā vychádza z úst Najvyššej Božskej Osobnosti a o Gange sa hovorí, že pramení pri Pánových lotosových nohách. Medzi ústami a nohami Najvyššieho Pána nie je rozdiel, avšak pre naše postavenie je nektár Bhagavad-gīty omnoho dôležitejší než voda Gangy.

„Táto Gītopaniṣad, Bhagavad-gītā, je drahokamom všetkých Upaniṣad a je ako kravka, ktorú dojí známy pastierik Śrī Kṛṣṇa. Arjuna je ako teliatko a podobne ako veľkí učenci a oddaní aj on pije lahodné mlieko Bhagavad-gīty.“ (Gītā-māhātmya 6)

V súčasnosti sa ľudia veľmi snažia, aby mali jediné písmo, jediného Boha, jedno náboženstvo a jednu činnosť. Ekaṁ śāstraṁ devakī-putra-gītam. Nech je teda Bhagavad-gītā spoločným písmom pre celý svet. Eko devo devakī-putra eva. Nech je Śrī Kṛṣṇa jediným Bohom. Eko mantras tasya nāmāni. Nech je spievanie Jeho mien – Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare / Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare – jedinou hymnou, jedinou mantrou a jedinou modlitbou. A nech je tu iba jediná činnosť – oddaná služba Najvyššej Božskej Osobnosti (karmāpy ekaṁ tasya devasya sevā).

Evaṁ paramparā-prāptam imaṁ rājarṣayo viduḥ (Bg.4.2).

Bhagavad-gītā — taká, aká je, k nám prichádza prostredníctvom tejto učeníckej postupnosti:

1. Kṛṣṇa
2. Brahmā
3. Nārada
4. Vyāsa
5. Madhva
6. Padmanābha
7. Nṛhari
8. Mādhava
9. Akṣobhya
10. Jaya Tīrtha
11. Jñānasindhu
12. Dayānidhi
13. Vidyānidhi
14. Rājendra
15. Jayadharma
16. Puruṣottama
17. Brahmaṇya Tīrtha
18. Vyāsa Tīrtha
19. Lakṣmīpati
20. Mādhavendra Purī
21. Īśvara Purī, (Nityānanda, Advaita)
22. Lord Caitanya
23. Rūpa, (Svarūpa, Sanātana)
24. Raghunātha, Jīva
25. Kṛṣṇadāsa
26. Narottama
27. Viśvanātha
28. (Baladeva), Jagannātha
29. Bhaktivinoda
30. Gaurakiśora
31. Bhaktisiddhānta Sarasvatī
32. A. C. Bhaktivedanta Swami Prabhupāda