VERŠ 28
arjuna uvāca
dṛṣṭvemaṁ sva-janaṁ kṛṣṇa
yuyutsuṁ samupasthitam
sīdanti mama gātrāṇi
mukhaṁ ca pariśuṣyati
arjunah uvāca — Arjuna riekol; dṛṣṭvā — po uzretí; imam — týchto všetkých; sva-janam — príbuzných; kṛṣṇa — ó, Kṛṣṇa; yuyutsum — všetci sú v bojovnej nálade; samupasthitam — všetci príbuzní; sīdanti — chvejú; mama — moje; gātrāṇi — telesné údy; mukham — ústa; ca — tiež; pariśuṣyati — vysychajú.
Arjuna riekol: „Ó, Kṛṣṇa, keď pred sebou vidím svojich priateľov a príbuzných v takej bojovnej nálade, cítim, ako sa mi chvejú údy a vysychá mi v ústach.
Pravý oddaný má všetky vlastnosti polobohov, zatiaľ čo tomu, kto nie je odovzdaný Bohu, chýbajú zbožné vlastnosti, hoci môže byť hmotne pokročilý v kultúre, vo vzdelaní a pod. Keď Arjuna, Kṛṣṇov oddaný, uvidel pred sebou na bojisku svojich bojachtivých príbuzných a priateľov, pocítil s nimi súcit. Arjuna, prirodzene, už od začiatku súcitil so svojimi vojakmi, no súcit pociťoval aj k vojakom na opačnej strane, pretože predvídal ich záhubu. Zatiaľ čo takto uvažoval, chvel sa na celom tele a v ústach mu vyschlo. Arjunu prekvapila ich dychtivosť bojovať. Bojovať s ním prišli vlastne všetci jeho príbuzní. To ohromilo dobrosrdečného oddaného, ako je Arjuna. Aj keď tu o tom nie je ani zmienka, môžeme si ľahko predstaviť, že sa nielen chvel na celom tele a mal sucho v ústach, ale zo súcitu i plakal. To nie sú znaky Arjunovej slabosti; skôr to poukazuje na jeho dobré srdce, čo je charakteristický rys čistého oddaného. V Śrīmad-Bhāgavatame (5.8.12) sa preto uvádza:
yasyāsti bhaktir bhagavaty akiñcanā
sarvair guṇais tatra samāsate surāḥ
harāv abhaktasya kuto mahad-guṇā
mano-rathenāsati dhāvato bahiḥ
„Kto je neochvejne odovzdaný Božskej Osobnosti, má všetky dobré vlastnosti polobohov. No ten, kto nie je Bohu odovzdaný, má iba hmotné vlastnosti, ktoré majú nepatrnú hodnotu. Je to kvôli tomu, že jeho myšlienky sa nachádzajú na hmotnej úrovni, a preto ho iste fascinuje trblietajúca sa hmotná energia.“