VERŠ 19
ya enaṁ vetti hantāraṁ
yaś cainaṁ manyate hatam
ubhau tau na vijānīto
nāyaṁ hanti na hanyate
yaḥ — každý; enam — to; vetti — vie; hantāram — ten, kto zabíja; yaḥ — každý; ca — tiež; enam — to; manyate — myslí; hatam — zabiť; ubhau — obidva; tau — oni; na — nikdy; vijānītaḥ — v poznaní; na — nikdy; ayam — táto; hanti — zabíja; na — ani; hanyate — nie je zabitá.
Nevedomý je ten, kto si myslí, že živá bytosť môže zabiť alebo byť zabitá. Kto dosiahol poznanie, vie, že duša ani nezabíja, ani nemôže byť zabitá.
Keď nejaká smrtiaca zbraň poraní hmotné telo živej bytosti, rozumie sa tým, že živá bytosť v tele poranená nebola. Duša je totiž taká malá a nepatrná, že ju nemôže zabiť žiadna hmotná zbraň, ako vyplynie z nasledujúcich veršov. Okrem toho je živá bytosť duchovná a ako taká tiež nemôže byť zabitá. Iba telo sa dá zabiť alebo byť považované za zabité. Táto skutočnosť však nenabáda k zabíjaniu. Vedske predpisy hovoria: mā hiṁsyāt sarvā bhūtāni. „Nikdy nikomu neubližuj.“ Aj keď vieme, že živá bytosť sa nedá zabiť, neoprávňuje nás to k zabíjaniu zvierat. Zabitie niečieho tela je ohavné a trestuhodné podľa zákonov ľudskej spoločnosti i podľa Božieho zákona. Situácia, v ktorej sa Arjuna nachádzal, ho nútila vykonať svoju kṣatriyskú povinnosť, a ak musel zabíjať, bolo to pre zachovanie náboženských zásad, a nie z vlastného rozmaru.