VERŠ 22
vāsāṁsi jīrṇāni yathā vihāya
navāni gṛhṇāti naro ’parāṇi
tathā śarīrāṇi vihāya jīrṇāny
anyāni saṁyāti navāni dehī
vāsāṁsi — šaty; jīrṇāni — staré a obnosené; yathā — práve tak; vihāya — odkladá; navāni — nové šaty; gṛhṇāti — prijíma; naraḥ — človek; aparāṇi — iné; tathā — tak; śarīrāṇi — telá; vihāya — odkladá; jirṇāni — staré a nepotrebné; anyāni — rôzne; saṁyāti — istotne prijme; navāni — nové; dehī — vtelená (duša).
Ako si človek oblieka nové šaty a odkladá staré, tak aj duša prijíma nové hmotné telá a odkladá staré a neužitočné.
To, že nepatrná individuálna duša mení telá, je holá skutočnosť. Aj moderní vedci, ktorí neveria v existenciu duše, a pritom nevedia vysvetliť zdroj energie prichádzajúcej zo srdca, musia rešpektovať skutočnosť, že telo sa neustále mení — z detstva do mladosti, z dospelosti do staroby atď. Keď telo nakoniec dosiahne svoje posledné štádium, premiestni sa duša, ktorá v ňom sídlila, do iného tela. To už bolo vysvetlené v trinástom verši.
Prechod nepatrnej individuálnej duše do iného tela je umožnený milosťou Nadduše, ktorá tak plní želanie nepatrnej duše, tak ako priateľ plní želania priateľovi. Vo Vedach, v Muṇḍaka Upaniṣade a tiež vo Śvetāśvatara Upaniṣade sú duša a Nadduša prirovnané k dvom vtákom, ktoré sedia na jednom strome. Jeden vták (individuálna duša) pojedá plody stromu a druhý (Kṛṣṇa, Najvyššia Duša) ho pri tom pozoruje. Jedného z týchto vtákov priťahujú plody hmotného stromu, zatiaľ čo druhý je iba svedkom činov svojho priateľa, aj keď obaja majú rovnakú povahu. Kṛṣṇa predstavuje vtáka-svedka a Arjuna pojedajúceho vtáka. Sú priatelia, no jeden z nich je pán a druhý služobník. Keď nepatrná duša (jīva) na tento vzťah k Nadduši zabudne, musí stále prelietať z jedného stromu na druhý, z jedného tela do druhého. Jīva veľmi ťažko bojuje na strome hmotného tela, ale keď sa rozhodne prijať druhého vtáka za svojho najvyššieho duchovného učiteľa — tak ako to urobil Arjuna, keď sa dobrovoľne podriadil Kṛṣṇovým pokynom — zaraz sa oslobodí od všetkého utrpenia. Muṇḍaka Upaniṣad (3.1.2) i Śvetāśvatara Upaniṣad (4.7) to potvrdzujú:
samāne vṛkṣe puruṣo nimagno
’nīśayā śocati muhyamānaḥ
juṣṭaṁ yadā paśyaty anyam īśam
asya mahimānam iti vīta-śokaḥ
„Obaja vtáci sedia na jednom strome, lenže zobajúci vták je plný strachu a nepríjemností, keď sa snaží užívať plody stromu. Ak sa však obráti na Boha, na svojho priateľa, a spozná Jeho slávu, ihneď prestane trpieť a zbaví sa všetkej úzkosti.“ Arjuna sa teraz obrátil na Kṛṣṇu, svojho večného priateľa, aby pod Jeho vedením porozumel Bhagavad-gīte. Vďaka načúvaniu Kṛṣṇovým slovám mohol porozumieť Jeho sláve a zbaviť sa utrpenia.
Śrī Kṛṣṇa tu Arjunovi radí, aby nenariekal nad tým, že jeho praotec a učiteľ vymenia svoje telá. Skôr by ho malo potešiť, že ich telá v spravodlivom boji zabije a očistí ich od všetkých následkov za ich činy. Kto svoj život položí na obetný oltár alebo v spravodlivom boji, ihneď sa očistí od následkov svojich hriešnych činov a povýši sa do vyššieho životného stavu. Arjuna preto nemal ani najmenší dôvod k nariekaniu.