VERŠ 15
nādatte kasyacit pāpaṁ
na caiva sukṛtaṁ vibhuḥ
ajñānenāvṛtaṁ jñānaṁ
tena muhyanti jantavaḥ
na — nikdy; ādatte — prijíma; kasyacit — niekoho; pāpam — hriech; na — ani; ca — tiež; eva — určite; su-kṛtam — zbožné činy; vibhuḥ — Najvyšší Pán; ajñānena — nevedomosťou; āvṛtam — zakryté; jñānam — poznanie; tena — tým; muhyanti — sú zmätené; jantavaḥ — živé bytosti.
Ani Najvyšší Pán sa nezúčastňuje zbožných či hriešnych činov, nech ich vykonal hocikto. Vtelené bytosti sú však zmätené nevedomosťou, ktorá zakrýva ich pravé poznanie.
Sanskṛtské slovo vibhu sa vzťahuje na Najvyššieho Pána, ktorý má neobmedzené vedomosti, bohatstvo, silu, slávu, krásu a odriekanie. Je vždy spokojný sám v Sebe a nikdy Ho neovplyvňujú hriešne či zbožné činnosti. Nevytvára nijaké osobitné situácie pre žiadnu živú bytosť. Živá bytosť pomýlená nevedomosťou si však praje žiť v určitých životných podmienkach, čo tvorí počiatok reťazca činov a ich následkov. Živá bytosť má duchovnú povahu a dokonalé poznanie. Napriek tomu však môže podľahnúť nevedomosti, lebo jej moc je obmedzená. Pán je všemocný, no živá bytosť všemocná nie je. Najvyšší Pán je vševedúci (vibhu), zatiaľ čo živá bytosť je nepatrná (aṇu). A keďže je to živá duša, má slobodu túžiť. Jej žiadosti môže splniť všemohúci Pán. Keď má živá bytosť zmätené túžby, Pán jej umožní, aby sa jej želania splnili, pričom On sám nenesie žiadnu zodpovednosť za činy a následky, ktoré sa v takýchto prípadoch dostavia. Vtelená duša sa kvôli svojej nevedomosti stotožňuje s dočasným hmotným telom a je podmienená pominuteľným radostiam a strastiam života. Pán je v podobe Paramātmy alebo Nadduše večným sprievodcom živej bytosti, a preto rozumie želaniam jednotlivých duší tak, ako môžeme cítiť vôňu kvetu, keď sme blízko neho. Túžba je jemnou podobou podmienenosti živej bytosti a Pán plní jej túžby podľa zásluhy. Príslovie hovorí: „Človek mieni a Boh mení.“ Individuálna duša teda nie je všemocná v plnení svojich túžob. Boh však môže splniť všetky želania, a pretože je nestranný, nemieša sa do želaní minimálne nezávislých živých bytostí. Keď človek túži po Kṛṣṇovi, venuje mu Pán osobitnú pozornosť a povzbudzuje jeho túžbu tak, aby Ho mohol dosiahnuť a bol navždy šťastný. Vedske hymny hovoria: eṣa u hy eva sādhu karma kārayati taṁ yam ebhyo lokebhya unninīṣate eṣa u evāsādhu karma kārayati yam adho ninīṣate. „Pán dovoľuje živým bytostiam vykonávať zbožné činy, aby sa mohli povzniesť. A takisto je to On, kto im dovolí konať hriešne, aby sa mohli dostať do pekla.“ (Kauṣītakī Upaniṣad 3.8)
ajño jantur anīśo ’yam
ātmanaḥ sukha-duḥkhayoḥ
īśvara-prerito gacchet
svargaṁ vāśv abhram eva ca
„Šťastie a nešťastie živej bytosti záleží celkom na Bohu. Vôľou Najvyššieho sa môže dostať do neba alebo do pekla tak, ako vietor poháňa oblaky.“
Vtelená duša si kvôli svojmu dávnemu želaniu, vyhnúť sa vedomiu Kṛṣṇu, sama spôsobuje nevedomosť. Hoci je vo svojej povahe večná, blažená a plná poznania, pre svoju nepatrnosť zabúda na svoje prirodzené postavenie, na to, že má slúžiť Pánovi, a tak sa necháva viesť nevedomosťou. Z nevedomosti potom vyhlasuje, že Boh je zodpovedný za jej podmienenú existenciu. Vo Vedānta-sūtre (2.1.34) je to potvrdené slovami: vaiṣamya-nairghṛṇye na sāpekṣatvāt tathā hi darśayati. „Pán k nikomu nechová nenávisť ani obľubu, hoci sa to niekedy môže zdať.“