VERŠ 17
yasya nāhaṅkṛto bhāvo
buddhir yasya na lipyate
hatvāpi sa imāḻ lokān
na hanti na nibadhyate
yasya — ten, kto; na — nikdy; ahaṅkṛtaḥ — falošným egom; bhāvaḥ — prirodzenosť; buddhiḥ — inteligencia; yasya — ten, kto; na — nikdy; lipyate — pútaný; hatvā — zabíjajúci; api — aj; saḥ — on; imān — tento; lokān — svet; na — nikdy; hanti — zabíja; na — nikdy; nibadhyate — zapletie sa.
Kto nie je motivovaný falošným egom a nemá pomýlený intelekt, nezabíja, aj keby na tomto svete usmrtil človeka, a ani nie je pútaný svojimi činmi.
Śrī Kṛṣṇa v tomto verši Arjunovi vysvetľuje, že jeho želanie nebojovať pochádza z falošného ega. Arjuna sa považoval za konateľa činov, nezohľadňujúc súhlas Najvyššieho vonku aj vo vnútri. Prečo by mal človek, ktorý opomína súhlas Najvyššieho, vôbec konať? Kto pozná všetky faktory nevyhnutné na vykonanie činu, seba ako konateľa a Najvyššieho Pána ako toho, kto dáva konečný súhlas, ten je vo svojom konaní dokonalý, nech už robí čokoľvek. Taký človek nikdy nepodľahne ilúzii. Svojvoľné konanie, obnášajúce osobnú zodpovednosť, pochádza z falošného ega a bezbožnosti, alebo inými slovami, z nedostatku vedomia Kṛṣṇu. Človek vedomý si Kṛṣṇu, ktorý koná pod vedením Nadduše, alebo Najvyššej Božskej Osobnosti, nezabíja, aj keď sa to tak môže javiť. Jeho konanie nenesie nijaké následky. Ak vojak zabije na rozkaz veliteľa, nie je za svoj čin zodpovedný. Ak však zabije z vlastnej iniciatívy, je postavený pred súd.