VERŠ 14
na kartṛtvaṁ na karmāṇi
lokasya sṛjati prabhuḥ
na karma-phala-saṁyogaṁ
svabhāvas tu pravartate
na — nikdy; kartṛtvam — vlastníctvo; na — ani; karmāṇi — činy; lokasya — ľudia; sṛjati — tvorí; prabhuḥ — pán tela (prirovnaného k mestu); na — ani; karma-phala — následky činov; saṁyogam — spojenie; svabhāvaḥ — tri kvality hmotnej prírody; tu — ale; pravartate — koná.
Vtelená duša ovládajúca telo nevytvára činy ani ich plody a ani k činom nikoho nepobáda. To všetko spôsobujú tri kvality hmotnej prírody.
Živá bytosť má rovnakú povahu ako Boh, ale odlišuje sa od hmoty, Pánovej nižšej energie, čo bude vysvetlené v siedmej kapitole. Živá bytosť, ktorá je vyššej povahy, je z istej príčiny už odnepamäti v styku s hmotnou prírodou. Dočasné telo alebo hmotný príbytok, ktorý dostala, je výsledkom jej rôznych činov a ich následkov. Živá bytosť trpí následkami činností tela, pretože sa kvôli svojej nevedomosti s telom stotožňuje; v takej podmienenej atmosfére žije už odnepamäti. Len čo sa však povznesie nad činnosti tela, oslobodí sa od ich následkov. Kým sa nachádza v telesnej schránke, ktorá je prirovnávaná k mestu, zdá sa, že je jej pánom, ale v skutočnosti nie je ani jej majiteľom, ani neovláda jej činy a ich následky. Živá bytosť sa nachádza uprostred hmotného oceánu a zápasí o svoju existenciu. Vlny ňou pohadzujú a ona ich nie je schopná ovládnuť. Najlepším riešením, ako sa dostať z tohto rozbúreného mora, je transcendentálne vedomie Kṛṣṇu. Ono jediné nás ochráni pred celým tým zmätkom.