VERŠ 7
kārpaṇya-doṣopahata-svabhāvaḥ
pṛcchāmi tvāṁ dharma-sammūḍha-cetāḥ
yac chreyaḥ syān niścitaṁ brūhi tan me
śiṣyas te ’haṁ śādhi māṁ tvāṁ prapannam
kārpaṇya — biedou; doṣa — slabosťou; upahata — byť postihnutý; sva-bhāvaḥ — príznaky; pṛcchāmi — pýtam sa; tvām — Teba; dharma — náboženstvo; sammūḍha — zmätený; cetāḥ — v srdci; yat — čo; śreyaḥ — lepšie; syāt — môže byť; niścitam — dôverne; brūhi — povedz; tat — to; me — mi; śiṣyaḥ — žiak; te — Tvoj; aham — som; śādhi — pouč; mām — mňa; tvām — Tebe; prapannam — odovzdaný.
Teraz som zmätený a neviem, čo je mojou povinnosťou, a od slabosti som stratil všetku rozvahu. V tejto situácii sa Ťa pýtam — povedz mi jasne, čo je pre mňa najlepšie. Teraz som Tvojím žiakom a Tebe odovzdanou dušou. Prosím, pouč ma.
Podľa prírodných zákonov je každá materialistická činnosť iba zdrojom zmätku. Na každom kroku vznikajú nové a nové otázky, a preto je pre každého dobré vyhľadať pravého duchovného učiteľa, ktorý mu pomôže splniť životné poslanie. Všetky vedske písma nás vyzývajú, aby sme vyhľadali pravého duchovného učiteľa a pod jeho vedením sa oslobodili od problémov, ktoré nás trápia proti našej vôli. Tak ako sa niekedy z ničoho nič rozpúta lesný požiar, tak vznikajú aj životné problémy bez toho, že by to niekto chcel. Vedske písma nám preto radia, aby sme vyhľadali duchovného učiteľa, v učeníckej postupnosti, ak chceme vyriešiť svoje problémy, a ak chceme vede zaoberajúcej sa týmto riešením porozumieť. Človek, ktorý prijal duchovného učiteľa, získa dokonalé poznanie. Preto by nikto nemal zostávať zmätený v spleti problémov hmotnej existencie a mal by pre ich riešenie vyhľadať duchovného učiteľa. Taký je význam tohto verša.
Kto je zmätený človek? Je to človek, ktorý nepozná životné problémy. V Bṛhad-āraṇyaka Upaniṣade (3.8.10) sa taký človek opisuje nasledovne: yo vā etad akṣaraṁ gārgy aviditvāsmāl lokāt praiti sa kṛpaṇaḥ. „Poľutovaniahodný je ten, kto nevyrieši životné problémy ako človek a opustí tento svet ako pes alebo mačka bez toho, že by porozumel vede o sebarealizácii.“ L̍udské telo je najcennejším darom pre živú bytosť, ktorá túto výhodu môže využiť na vyriešenie životných problémov. Kto túto príležitosť dostatočne nevyužije, je poľutovaniahodný úbožiak. Oproti tomu brāhmaṇa je natoľko inteligentný, že svoje telo využíva na vyriešenie životných problémov. Ya etad akṣaram gārgi viditvāsmāl lokāt praiti sa brāhmaṇaḥ.
Kṛpaṇa alebo úbožiaci plytvajú svojím časom vďaka nadmernej pripútanosti k rodine, k spoločnosti, k národu atď. Zvyčajne sú títo ľudia pripútaní k rodine, predovšetkým k svojej žene, deťom a ostatným rodinným príslušníkom na základe „kožnej choroby“. Kṛpaṇa si myslí, že sám dokáže ochrániť svoju rodinu pred smrťou, alebo že rodina či spoločnosť môže zachrániť pred smrťou jeho. Také pripútanie k rodine môžeme nájsť aj u nižších zvierat, ktoré sa tiež starajú o svoje mláďatá. Lenže Arjuna bol inteligentný a vedel pochopiť, že jeho láska k rodinným príslušníkom a želanie ochrániť ich pred smrťou sú príčinou jeho zmätenosti. Vedel, že je povinný bojovať, no pre svoju slabosť to nebol schopný urobiť. Preto požiadal najvyššieho duchovného učiteľa, Śrī Kṛṣṇu, o definitívne riešenie. Odovzdáva sa Kṛṣṇovi s prosbou stať sa Jeho žiakom. Chce prestať s priateľským rozhovorom. Rozhovory medzi učiteľom a žiakom sú dôležité, a preto chcel Arjuna hovoriť so svojím duchovným učiteľom naozaj vážne. Kṛṣṇa je teda pôvodný duchovný učiteľ vedy obsiahnutej v Bhagavad-gīte, a Arjuna je prvým žiakom, ktorý túto vedu pochopil. Ako Arjuna Bhagavad-gītu pochopil, vysvitá z Gīty samotnej. Napriek tomu však niektorí hlúpi svetskí učenci tvrdia, že človek sa nemusí odovzdať Kṛṣṇovi ako osobe; stačí sa odovzdať „tomu nezrodenému v Kṛṣṇovi“. Medzi Kṛṣṇovým vonkajškom a vnútrom však nie je rozdiel. Človek, ktorý sa snaží porozumieť Bhagavad-gīte, a pritom nepochopí túto vec, je najväčší hlupák.