VERŠ 12
yuktaḥ karma-phalaṁ tyaktvā
śāntim āpnoti naiṣṭhikīm
ayuktaḥ kāma-kāreṇa
phale sakto nibadhyate
yuktaḥ — ten, kto oddane slúži; karma-phalam — plody všetkých činov; tyaktvā — zrieka sa; śāntim — dokonalý mier; āpnoti — dosiahne; naiṣṭhikīm — neochvejného; ayuktaḥ — ten, kto si nie je vedomý Kṛṣṇu; kāma-kāreṇa — pre pôžitok z výsledkov činov; phale — po plodoch; saktaḥ — lipne; nibadhyate — je pripútaný.
Duša pevne zakotvená v oddanosti dosiahne trvalý mier, lebo Mi obetuje plody svojich činov, zatiaľ čo človek, ktorý nie je spojený s Božstvom a lipne na plodoch svojich činov, je pripútaný.
Rozdiel medzi človekom vedomým si Kṛṣṇu a človekom pohrúženým v telesnom vedomí je ten, že prvý z nich je pripútaný ku Kṛṣṇovi, zatiaľ čo druhý je pripútaný k plodom svojich činov. Kto je pripútaný ku Kṛṣṇovi a všetko robí pre Jeho potešenie, je zaiste oslobodený a netúži po plodoch svojich činov. V Śrīmad-Bhāgavatame sa vysvetľuje, že obavy z výsledkov našich činností sú spôsobené konaním pod dojmom duality, teda bez poznania Absolútnej Pravdy, Kṛṣṇu, Najvyššej Božskej Osobnosti. V duchovnom živote však nejestvujú žiadne protiklady. Všetko je výtvorom Kṛṣṇovej energie a Kṛṣṇa je absolútne dobrý. Preto všetky činnosti spojené s Kṛṣṇom majú absolútnu povahu, sú transcendentálne a neprinášajú nijaké hmotné následky; a ten, kto ich vykonáva, je naplnený mierom. Naopak človek bažiaci po pominuteľnom zmyslovom pôžitku nikdy pokoj nedosiahne. To je tajomstvo vedomia Kṛṣṇu — poznanie, že bez Kṛṣṇu niet ničoho, a to je základ mieru a nebojácnosti.