VERŠ 27
jātasya hi dhruvo mṛtyur
dhruvaṁ janma mṛtasya ca
tasmād aparihārye ’rthe
na tvaṁ śocitum arhasi
jātasya — ten, kto sa narodil; hi — istá; dhruvaḥ — skutočnosť; mṛtyuḥ — smrť; dhruvam — je tiež skutočnosťou; janma — narodenie; mṛtasya — zomretého; ca — tiež; tasmāt — preto; aparihārye — pre to, čomu sa nedá vyhnúť; arthe — pokiaľ ide o; na — nemal; tvam — ty; śocitum — bedákať; arhasi — je vhodné.
Pre toho, kto sa narodil, je smrť celkom istá a ten, kto zomrel, sa celkom iste narodí. Preto by si nemal bedákať pri plnení svojej nevyhnutnej povinnosti.
Každý musí zomrieť a znovu sa narodiť. Naše činy v tomto živote určujú podmienky nášho budúceho života. Takto neustále pokračuje kolobeh rodenia a umierania pre toho, kto nedosiahol vyslobodenie. Tento kolobeh rodenia a umierania však neschvaľuje zbytočné vraždenie, zabíjanie zvierat a vojny, aj keď niekedy je pre udržanie zákona a poriadku v ľudskej spoločnosti nutné použiť násilie.
Vojna na Kuruovskom poli bola celkom nevyhnutná, lebo si to želal Najvyšší, a povinnosťou kṣatriyu je bojovať za spravodlivú vec. Prečo by sa teda Arjuna, ktorý si iba plnil svoju povinnosť, mal báť alebo trápiť pri pomyslení na to, že boj môže jeho príbuzným priniesť smrť? Nebolo vhodné, aby porušil zákon kṣatriyov a vystavil sa tak hrozbe, že bude potrestaný za hriešne konanie, čoho sa obával i on sám. Zanedbaním svojich povinností by aj tak nemohol zabrániť smrti svojich príbuzných, skôr by sa sám vystavil poklesnutiu, pretože by si zvolil nesprávnu cestu.