VERŠ 24
avyaktaṁ vyaktim āpannaṁ
manyante mām abuddhayaḥ
paraṁ bhāvam ajānanto
mamāvyayam anuttamam
avyaktam — neprejavený; vyaktim — osobnosť; āpannam — dosiahol; manyante — domnievajú sa; mām — Ja; abuddhayaḥ — menej inteligentní ľudia; param — najvyšší; bhāvam — stav bytia; ajānantaḥ — nepoznajú; mama — Moju; avyayam — nepominuteľnú; anuttamam — najvyššiu.
Hlúpi ľudia, ktorí Ma dokonale nepoznajú, si myslia, že som bol najskôr neosobný a až teraz som prijal túto viditeľnú podobu. Následkom ich malého poznania, nechápu Moju vyššiu prirodzenosť, ktorá je nepominuteľná a najvyššia.
Uctievači polobohov boli opísaní ako menej inteligentní ľudia a v tomto verši sa podobného prívlastku dostáva aj impersonalistom. Śrī Kṛṣṇa sa tu osobne rozpráva s Arjunom; napriek tomu však impersonalisti z nevedomosti tvrdia, že Najvyšší Pán beztak nemá žiadny tvar. Yāmunācārya, veľký oddaný z učeníckej postupnosti Rāmānujācāryu, o tom napísal:
tvāṁ śīla-rūpa-caritaiḥ parama-prakṛṣṭaiḥ
sattvena sāttvikatayā prabalaiś ca śāstraiḥ
prakhyāta-daiva-paramārtha-vidāṁ mataiś ca
naivāsura-prakṛtayaḥ prabhavanti boddhum
„Môj drahý Pane, oddaní ako Vyāsadeva a Nārada Ťa poznajú ako osobného Boha. Štúdiom vedskych písiem sa človek môže naučiť poznať Tvoje vlastnosti, Tvoju podobu a Tvoje činnosti a môže pochopiť, že si Najvyššia Božská Osobnosť. No tí, ktorých ovplyvňuje kvalita vášne a nevedomosti, teda démoni a ateisti, Ťa nemôžu pochopiť. Nie sú schopní Ťa pochopiť. Hoci môžu byť veľkými znalcami Vedānty, Upaniṣad a iných vedskych písiem, nemôžu Ťa pochopiť ako Najvyššiu Božskú Osobnosť.“ (Stotra-ratna 12)
V Brahmā-saṁhite sa uvádza, že človek nemôže pochopiť Božskú Osobnosť iba štúdiom Vedānty. Jeho osobnosť môžeme spoznať len vďaka Jeho milosti. Preto sa v tomto verši jasne hovorí, že hlúpi nie sú iba uctievači polobohov, ale aj neoddaní a impersonalisti, ktorí trávia svoj čas štúdiom Vedānty a špekulovaním nad Vedami, bez najmenšej stopy po oddanosti Śrī Kṛṣṇovi. Nikdy nemôžu pochopiť osobnú povahu Boha. L̍udia, ktorí považujú Absolútnu Pravdu za neosobnú, a teda nepoznajú najvyšší aspekt Absolútnej Pravdy, sa označujú slovom abuddhayaḥ. V Śrīmad-Bhāgavatame sa uvádza, že Najvyšší sa realizuje v troch štádiách: prvým je neosobný Brahman, ďalším lokalizovaný aspekt Najvyššieho — Nadduša — a posledným je najvyšší aspekt Absolútnej Pravdy — Božská Osobnosť. Dnešní impersonalisti sú ešte obmedzenejší, pretože nenasledujú ani svojho veľkého predchodcu Śaṅkarācāryu, ktorý výslovne povedal, že Kṛṣṇa je Najvyššia Božská Osobnosť. Impersonalisti, ktorí nemajú dostatočné poznanie o Absolútnej Pravde, sa domnievajú, že Kṛṣṇa bol len synom Devakī a Vasudevu, prípadne nejakým princom či mocným človekom. V Bhagavad-gīte (9.11) Kṛṣṇa tieto názory odsudzuje: avajānanti māṁ mūḍhā mānuṣīṁ tanum āśritam. „Iba hlupáci Ma považujú za obyčajnú bytosť.“
Takže je isté, že bez vykonávania oddanej služby a vedomia Kṛṣṇu nemôže Kṛṣṇu nikto pochopiť, čo potvrdzuje aj Śrīmad-Bhāgavatam (10.14.29):
athāpi te deva padāmbuja-dvaya-
prasāda-leśānugṛhīta eva hi
jānāti tattvaṁ bhagavan-mahimno
na cānya eko ’pi ciraṁ vicinvan
„Môj Pane, ak je niekto poctený hoci len nepatrným náznakom milosti Tvojich lotosových nôh, môže porozumieť veľkosti Tvojej osobnosti. Ale tí, ktorí špekulujú, aby pochopili Najvyššiu Božskú Osobnosť, Ťa nemôžu spoznať, aj keby študovali Vedy celé roky.“
Podoby, mená a vlastnosti Najvyššej Božskej Osobnosti, Śrī Kṛṣṇu, nemôžeme pochopiť obyčajnými intelektuálnymi špekuláciami alebo diskusiami o vedskej náuke. Toto poznanie sa dá získať iba oddanou službou. Človek môže pochopiť Najvyššiu Božskú Osobnosť jedine vtedy, ak je plne zapojený do oddanej služby a spieva mahā-mantru: Hare Kṛṣṇa, Hare Kṛṣṇa, Kṛṣṇa Kṛṣṇa, Hare Hare/ Hare Rāma, Hare Rāma, Rāma Rāma, Hare Hare. Neoddaní si myslia, že Kṛṣṇovo telo je hmotné a že všetky Jeho činnosti, mená, podoby a tak ďalej, sú výplodom ilúzie, māye. Títo impersonalisti sú známi ako māyāvādīni a nepoznajú konečnú pravdu.
V dvadsiatom verši bolo jasne povedané: kāmais tais tair hṛta-jñānāḥ prapadyante 'nya-devatāḥ. „Tí, ktorí sú zaslepení túžbami, sa odovzdávajú rôznym polobohom.“ V dvadsiatom treťom verši sme sa mohli dočítať, že okrem Najvyššieho Pána, ktorý má Svoju vlastnú duchovnú planétu, jestvujú aj polobohovia, ktorí majú svoje planéty v hmotnom vesmíre — devān deva-yajo yānti mad-bhaktā yānti mām api. Uctievači polobohov prídu na ich planéty a tí, ktorí uctievajú Kṛṣṇu, prídu na najvyššiu planétu, Kṛṣṇaloku. Aj keď sa tu jednoznačne hovorí, že Śrī Kṛṣṇa a Jeho podoby sú skutočné, hlúpi impersonalisti tvrdia pravý opak. Vzbudzuje snáď učenie Bhagavad-gīty dojem, že polobohovia a ich sídla sú neosobné? Z textu jasne vyplýva, že polobohovia i Kṛṣṇa nie sú neosobní. Všetci sú osoby. Kṛṣṇa je Najvyšší Osobný Boh a má vlastnú planétu, rovnako ako polobohovia.
Takže monistické tvrdenia, že Najvyššia Absolútna Pravda je beztvará a že Jej podoba je neskutočná, pri bližšom skúmaní neobstoja. Z textu Bhagavad-gīty jasne vidíme, že podoby polobohov a podoba Najvyššieho Pána existujú súčasne a že Śrī Kṛṣṇa je plný večného poznania a blaženosti (sac-cid-ānanda). Vedy tiež potvrdzujú, že Najvyššia Absolútna Pravda je plná blaženej radosti a je zdrojom neobmedzených priaznivých vlastností (ānanda-mayo 'bhyāsāt). Na iných miestach Bhagavad-gīty Śrī Kṛṣṇa hovorí, že sa zjavuje napriek tomu, že je nezrodený (aja). To sú fakty uvedené v Bhagavad-gīte a my sa musíme snažiť porozumieť im. Ako môže byť Boh, Najvyššia Osobnosť, neosobný? Keď vychádzame z výpovede Bhagavad-gīty, je monistická teória neosobných filozofov vykonštruovaná a chybná. Z Bhagavad-gīty zreteľne vyplýva, že Najvyššia Absolútna Pravda, Kṛṣṇa, má podobu i osobnosť.